Robiť rozhodnutia na základe dát a faktov by nemalo byť len slovné spojenie, ktoré používajú politici vtedy, kedy sa im to hodí.
V posledných týždňoch sme svedkami rozhodnutí, pri ktorých politici radi uvádzajú, že realizujú svoje rozhodnutia založené na dátach alebo faktoch. A to nielen pri personálnych výmenách, ale aj z pohľadu prípravy nových verejných politík. No hneď na začiatku tohto blogu chcem povedať, že slovo dôvera sa pri tomto spôsobe rozhodnutia buduje na základe výsledkov. A tie sú buď historicky preukázateľné – či už vo forme rebríčkov spokojnosti pacientov, zdravotných poisťovní, tretieho sektora alebo zlepšovaním kvalitnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ sa podarí ešte skrátiť čakacie doby, či poskytnúť výkon zmodernizovanými prístrojmi a technológiami – o to lepšie. Buď dáta a fakty, ktoré sú prezentované na papieri dôveru posilnia alebo ju jednoducho vyvrátia. Nemusíme sa mať radi, ale spolupracujme tak, aby benefitovali všetci pacienti.
Programové vyhlásenie vlády v oblasti zdravotníctva obsahuje opatrenia, ktoré ponúkajú kreatívne riešenia. A tie môžu dopadnúť samozrejme proreformne, ale aj tak, že sa z nich súčasný systém tak skoro nespamätá. Je to kombinácia dobrých a úderných riešení, ako napr. zadefinovania nároku pacienta, ale aj opatrení s populistickým nádychom – zrušenie doplatkov na lieky pre vybrané skupiny obyvateľstva. V oblasti riadenia nemocníc sa vláda zaviazala nemocnice riadiť koordinovane pod jednotným vedením, súčasné kroky vedenia ministerstva však naznačujä len výmenu existujúcich súčasných riaditeľov za nových.
Pod vplyvom informácií okolo pandémie (akokoľvek ju nazveme) ostala bez povšimnutia posledná Súhrnná implementačná správa 2019 aj v oblasti zdravotníctva. Medzi oblasťami, ktoré by mali zvýšiť hodnotu za peniaze sú aj štátne nemocnice, v ktorých sa zrealizovať navrhované opatrenia viac menej nepodarilo. Úspory mali smerovať k optimalizácii nákladov na liekoch, ŠZM a prevádzke v 13 univerzitných a fakultných nemocniciach. Namiesto úspor sa však náklady štátnych nemocníc na tieto komodity medzi rokmi 2016 a 2019 zvýšili o 106,2 mil. eur, hoci zároveň platby zo zdravotných poisťovní stúpli o 21 %. Nezabúdajme aj na kapitálovú injekciu vo výške 240 miliónov eur na prístrojové vybavenie nemocníc. A koniec koncov aj ďalších 585 mil. eur, ktoré smerovali k oddlženiu ich záväzkov po splatnosti z minulosti. Povinnosťou nemocníc bolo plniť ozdravné plány, ktoré predložili ministerstvu.
A výsledok? Plnenie ozdravných plánov nemocníc, ktoré je podmienkou zapojenia do procesu oddlžovania MZ SR stále nezverejňuje. Možno je načase zrealizovať rozhodnutie o personálnych výmenách v nemocniciach nie na základe dôvery ale nasledujúcich otázok – ktorí riaditelia nemocníc k riadeniu svojich inštitúcií pristúpili v súlade s ozdravnými plánmi? Aké kroky zrealizovali smerom k poskytovaniu kvalitnejšej a dostupnejšej zdravotnej starostlivosti? Znížila čakacie doby na zdravotné výkony modernejšia technika? Aká je spokojnosť ich klienta teda pacienta? Predpokladám, že odpovede na tieto otázky nepoznáme. A ani tak skoro poznať nebudeme.
Približne od roku 2013 sa nadšenci v sektore snažili zjednotiť účtovné postupy pre všetky podriadené organizácie v pôsobnosti MZ SR. V roku 2018 sa nám to aj podarilo. MZ SR disponuje 1x porovnateľnými dátami za rok 2019 (aj s akceptáciou štatistickej chyby), ktoré nám vedia odpovedať na mnoho otázok. Sú problémom štátnych nemocníc len nízke príjmy od zdravotných poisťovní? Sú náklady na nákup špeciálneho zdravotného materiálu efektívne vynaložené? Sú štátne nemocnice efektívne pri nákupe určitých druhov tovarov a služieb nemedicínskeho charaktetu? Je možné, že sa však odpovede na tieto otázky nedozvieme.
Súhlasím s jedným tvrdením Martina Smatanu. Po určitom čase je nevyhnutné dať si od takejto práce odstup. Jednak človek je vystavený neúmernému stresu a tlaku voči zodpovednosti a rozhodnutiam, ktoré reprezentuje. Alebo pod vplyvom množstva úloh a neúprosných termínov jednoducho aj vyhorí. No keď následne odíde väčšina existujúceho inštitútu, ministerstvo stráca tzv. inštitucionálnu pamäť, nehovoriac o analytických kapacitách, dátach a informáciách, ktoré počas svojej existencie naakumuluje. Vybudovať ich nanovo trvá nejaký čas. Naviac ak odchádza i ďalšia personálna kapacita pracujúca s ekonomickými dátami nemocníc z ÚRPO, potom je samozrejme ťažké tieto rozhodnutia založené na dátach a faktoch zrealizovať. Rozhodovanie sa tak obmedzí na čítanie výsledku hospodárenia, súvahy a neplatenia odvodov do Sociálnej poisťovne.
Ak to bude ďalej pokračovať tak si nebudeme vedieť odpovedať na otázku, či je v tejto krajine konkurencia v zdravotníctve prínosná a či štát dokáže spravovať verejné zdroje efektívnym spôsobom.
