Konkrétny život slobodného človeka si žiada rešpekt, nie je to číslo v štatistike. Skutočnosť nie je štatistika

Je teda až strašidelné, ak sa robí sociálny experiment cez nejakú davovú sugesciu, cez využívanie masových komunikačných prostriedkov, kde sa získava pozornosť, kde sa vytvára emócia, motív konať pudovo a zjednodušene. Teda ak vidíme výsledky, že polarizovaní a vystrašení za pár mesiacov zjednodušenia skutočnosti, propagandy, naozaj skončia v rade a ak by im nejakú sprostosť dávali zdarma, že „dajte i viac, ak ešte je, zoberiem i susedom…”. (Príklad, napr. dajú im nejakú nášľapnú mínu s tým, že všetci ju dostanú a že odplaší zajace z kapustného záhonu na záhradke pod lesom….).

Dám na úvod tvrdenie doc. Pinca, filozofa, ako to otroctvo v antike vysvetľuje svojim študentom.

Otrokom sa mohol človek stať hlavne z dvoch dôvodov. Jeden je ten známy, príde nepriateľ a obyvateľov, ak zvíťazí, si berie do otroctva.

A ten druhý, hodný premýšľania je ten, že občan „preje osivo“. Teda v praxi nemá na jeseň čo zasiať a teda mu hrozí hlad a smrť. Teda je pre neho výhodnejšie ísť k niekomu, kto nie je „mentálny otrok“, k tomu, ktorý si dokáže odložiť a tak zabezpečiť dlhodobé a udržateľné prežitie. Tento sa postará o všetko pre daného svojho otroka. Má istotu, má jedlo, má zábavu. Čo nemá, to je sloboda. Ak by ju mal, nedokáže si ju naplniť, nedokáže niečo svojou prácou, uskutočňovaním slobody, nahonobiť. Niečo čím by sa odlišoval od ostatných. Slobodní ľudia aj vyzerajú navonok rôznorodo.

Spomeňme si, ako pôsobili na cudzincov ľudia v takej Prahe začiatkom rokov 1990 – 2000… A ako pôsobila Praha a Bratislava – šedá, pustá, ošarpaná… Zanedbaná. Ošumelí ľudia so zaťatými perami, strach v očiach, žiadny úsmev…

Čiže to vyššie písané, kto náhodou nevie, je teória klasického liberalizmu, teória občana. John Locke… právo vlastniť, ak si to slobodne a aktívne zaobstaral.

Čo vidím ako druhé východisko, a vlastne, čím viac nad tým premýšľam, od kedy som túto „banalitu“ počul od historika Ivana Kamenca, ktorý skúmal súdobé – moderné – dejiny , všetky tie hrozné tragédie rôznych komunít posledných totalít a vojen 20. storočia…

Je to problematika dodržiavania ľudských práv vládami, ktoré si volíme.

Reči sú rôzne voči iným, ale ak si pozrieme, tak s obľubou, práve tí naši „obľúbenci“ nám vedia zdôvodniť, prečo majú nárok na výnimku v tejto veci, v dodržiavania privilégia, ktoré ľudia majú na základe skúsenosti, ktoré má ľudstvo ako také. Prečo teda môžu ukázať na vinníka, označiť ho, pomenovať napr. slovom: „blázon“. „Blázon, zoberte mu titul, nie je to lekár…“ A podobne…

Teda skončím tu v tomto bode, ono môže vyzerať všetko v slovách, v ideológiách i ideálne. Ale „diabol“ sa skrýva v detailoch. Ak teda teoreticky povie: Ak by sme všetci robili to a to, všetci z toho niečo budú mať…potom sa rozdelíme…tak v praxi to vždy tak fungovalo, čo v teórii nevraveli, tie sú pre poslucháčov jednoduchšie, že tu bola trieda „strážcov“, dozorcov, ktorí kontrolovali komunitu…

Napríklad tú brigádu pred domom, kde sa všetci obyvatelia z domu dobrovoľne stretli, aby si skrášlili okolie (socializmus). Alebo brigády socializmu. Reči o prekonávaní cieľov päťročnice…dobrovoľné záväzky pracovných kolektívov. Súťaživosť, podvádzanie v štatistikách. Tvorba verejnej mienky, propagandy.

A je teda až strašidelné, ak sa robí i sociálny experiment, cez nejakú davovú sugesciu, cez využívanie masových komunikačných prostriedkov, kde sa získava pozornosť, kde sa vytvára emócia, motív konať pudovo a zjednodušene. Teda ak vidíme výsledky, že polarizovaní a vystrašení za pár mesiacov zjednodušenia skutočnosti, propagandy, naozaj skončia v rade a ak by im nejakú sprostosť dávali zdarma, že „dajte i viac, ak ešte je, zoberiem i susedom…”. (Príklad, napr. dajú im nejakú nášľapnú mínu s tým, že všetci ju dostanú a že odplaší zajace z kapustného záhonu na záhradke pod lesom….).

Áno, vraví sa o potrebe kritického myslenia. Ale veď to patrí do každej vedy. Každá téma sa predsa má overovať. Veda má dávať isté poznanie, za ktoré môže vedec ručiť. Veda nie je viera. Ani ideológia. A pravda a skutočnosť nie je pravdepodobnosť. Konkrétny život slobodného človeka si žiada rešpekt, nie je to číslo v štatistike. Skutočnosť nie je štatistika,. Štatistika je len pomôcka na rôzne modelovanie vývoja, stratégie….nič viac.

Čítajte viac: https://dennikn.sk/blog/2104709/prezrat-si-osivo/?ref=list

Autor: Mário Bošanský

Foto: archív redakcie