Ako nám medicínska veda môže pomôcť pre lepšie pochopenie dejín iných vied

Keď sa v Strednej Európe po roku 1918 etablovalo Československo ako demokratický štát, jeho hranice boli takmer zo všetkých strán neisté a spochybňované. Bolo preto pochopiteľné, že opornú kostru nového štátu tvorila armáda s hrdou legionárskou tradíciou. Pozornosť, ktorá bola vojsku venovaná, sa okrem iného odzrkadlovala v starostlivosti o zdravie československých brancov. Armádne štatistiky z tejto oblasti nám preto vedia poskytnúť veľmi cenné údaje. Tieto štatistiky použil doktor Tománek vo svojom mimoriadne podnetnom článku s názvom Kretenismus a struma na Žitném ostrově z roku 1935. Čo bolo jeho obsahom?

V rokoch 1928/29 bola na slovenskom juhu zmapovaná zdravotná situácia miestnych brancov, a to so zameraním na choroby štítnej žľazy (struma). Dobovým skríningom bol zistený podiel brancov so strumou v alarmujúcich číslach – napr. v okrese Dunajská Streda v rozsahu 53% a v susednom Šamoríne rovných 50%. Podobne hrozivé výsledky boli neskôr (1934) zistené aj u školopovinnej mládeže – napríklad v lekárskom obvode Dunajská Streda II. bol konštatovaný výskyt strumy u 75% detí.

Slovenský juh bol zúfalo postihnutý deficitom jódu (primárna príčina vzniku strumy). Okrem zväčšenia štítnej žľazy, čo je najmarkantnejším symptóm tohto deficitu, má nedostatok jódu za následok aj znížený intelekt, a v krajnom prípade i vznik mentálnej retardácie – tzv. endemického kreténizmu. 

Hrozivý obraz o zdravotnom stave slovenského juhu dokresľuje aj iný historický dokument. V roku 1865 upozornil prešporský mestský lekár dr. Gerley uhorskú vedeckú spoločnosť na výskyt strumy a endemického kreténizmu v oblasti Žitného ostrova. Podľa jeho zistení a terénneho prieskumu bolo kreténizmom postihnutých cca 3% obyvateľstva, pričom existovali oblasti, kde bol tento výskyt zvýšený až na úroveň 8- 9%.

Predstava, že na Slovensku existovali dediny, v ktorých bola významná časť obyvateľov postihnutých konkrétnou formou mentálnej retardácie, je alarmujúca. Treba si však k tomu ešte prirátať ľahšie formy mentálnych hendikepov, ktoré dobový lekársky výskum nemohol vzhľadom na svoje diagnostické metódy adekvátne zachytiť. Pod týmto zorným uhlom naberajú literárne diela z konca 19. a začiatku 20 storočia celkom iný nádych. Ondráš Machuľa, Maco Mlieč či Ťapákovci môžu byť totiž zrkadlom toho istého fenoménu, ktorý popísali lekári ako Gerley či Tománek. Ak sa v tomto závere nemýlime a choroby v dôsledku deficitu jódu sa svojou početnosťou stali spoločensky významným fenoménom, zachyteným i v literárnej tvorbe, potom by sme ozveny týchto chorôb mali nájsť a v iných oblastiach. Intenzitou svojho výskytu sa totiž struma a endemický kreténizmus zaradili medzi sociologicky zachytiteľné fenomény, ktoré museli ovplyvňovať každodenný život celého spoločenstva.

Tereziánsky kódex

Pri štúdiu archívnych materiálov najstaršej psychiatrickej kliniky na Slovensku a počas konzultácie s odborníkmi v tejto oblasti autor textu narazil na zaujímavú štúdiu MUDr. Repkovej s názvom Trestná činnosť u pacientov so schizofréniou (2020). V nej sa nachádza zaujímavé konštatovanie: kriminálny kódex z čias Márie Terézie (1768) zbavoval úplne alebo čiastočne vinu za trestné činy tieto osoby: melancholikov, ľudí s ťažkým afektom, námesačných a tých, čo trpeli hluchotou a hluchonemotou. Dôvodom bolo, že podľa tereziánskeho kódexu “takto postihnutí jedinci postrádajú rozum a vôľu a nie sú teda spôsobilí k zločinu”.

Kódexy a zákonníky z 18. storočia regulovali podstatne menšiu časť spoločenského života ako je tomu dnes. V zásade sa zamerali iba na najpočetnejšie a najdôležitejšie spoločenské interakcie, ktorým určili pravidlá a mantinely. Ak teda tereziánsky kódex hovorí osobitne o hluchých a hluchonemých, zrkadlí to významnú početnosť tejto skupiny ľudí.

Je tu však ešte jedna zvláštnosť, ktorá “udiera do očí” – prečo sa hluchí a hluchonemí objavujú v jednej skupine s “bláznami a námesačnými”? Prečo ich tereziánsky kódex popisuje ako jedincov, ktorí postrádajú rozum? Pri pátraní po logike, ktorá stojí podľa nás za touto taxonómiou, musíme urobiť kratšiu odbočku do oblasti medicíny.

Podľa popredného českého neurológa a psychiatra prof. Myslivečka patrí medzi typické znaky ľudí, postihnutých endemickým kretenizmom, čiastočná alebo úplná strata sluchu. Rovnako je postihnutá aj schopnosť plynulej reči a kreténi majú pomerne slabú slovnú zásobu. Ako ďalej uvádza Mysliveček, priamo nápadná je hluchonemota a celková redukcia schopnosti komunikácie. 

Tereziansky trestný kódex tak možno iba iným jazykom zrkadlí to isté, čo o niečo neskôr zaznamenali lekárske výskumy, mapujúce vysokú početnosť chorôb deficitu jódu v spoločnosti. Nepoznáme totiž iný dôvod, prečo by hluchí a hluchonemí mali byť sociologicky tak významne početnou skupinou, aby sa nimi osobitne zaoberali dobové právne kódexy. A nemáme tiež iné vysvetlenie, prečo by tieto početné skupiny mali byť považované v dobovom kontexte za osoby, zbavené rozumu a vôle. 

Medicínska ani právna veda 18. storočia nedisponovali takým poznaním a pojmovým aparátom, ako je tomu dnes. Bez poznania základov endokrinológie a psychiatrie, a bez znalostí príčin mentálnych retardácií a chorôb štítnej žľazy sa jedným z mála diagnostických metód identifikácie týchto chorôb stali ich vonkajšie viditeľné prejavy. A jedným z typických a ľahko identifikovateľných symptómov endemického kreténizmu bola hluchota, resp. hluchonemota. Spolu s poznaním, že táto choroba bola v našom regióne významne rozšírená (Rakúsko bolo deficitom jódu postihnuté podobne ako Slovensko), dokážeme vysvetliť, prečo tereziánsky kódex považoval za potrebné osobitne spomínať hluchých a hluchonemých. Zároveň dokážeme vysvetliť i to, prečo ich označoval za ľudí postrádajúcich rácio. Ak sa v tomto závere nemýlime, potom si môžeme dovoliť aj takýto príklad: ak by v spoločnosti 18. storočia bola významne rozšírená mentálna retardácia, ktorej vonkajším prejavom by bolo zafarbenie kože na modro, tereziánsky kódex by spomínal osobitnú spoločenskú kategóriu “modrokožých” a radil by ich medzi “bláznov”, zbavených trestnej zodpovednosti. 

Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že manifestácia toho istého fenoménu vo viacerych odlišných formách historickej výpovede nie je nič neobvyklé. Napríklad výnimočná astrofyzikálna udalosť môže nájsť svoju reprezentáciu v mytológií predmoderných národov, prírodovedných pozorovaniach vedeckých komunít i umeleckej tvorbe zároveň.  Rovnako tak i početný medicínsky problém môže byť poľahky zaznamenateľný i prostriedkami právnej vedy či literárnej tvorby. Predstava, že by trestný kódex reguloval správanie významnej časti obyvateľstva, ktorá by bola pre obmedzené dobové vedecké poznanie definovaná prostredníctvom ľahko identifikovateľného vonkajšieho prejavu (symptómu choroby), tak nie je vôbec prehnaná. Naopak, poskytuje dôveryhodné vysvetlenie zvláštne znejúcej definície skupín ľudí, ktorí sú v tereziánskom kódexe vyňatí z trestnej zodpovednosti.

O to viac však treba oceniť prínos lekárskej vedy a lekárov o vedeckejšie a teda adekvátnejšie uchopenie problematiky verejného zdravia. V tomto smere vyniká pôsobenie doc. Juliána Podobu, lekára, vďaka ktorému zo slovenskej spoločnosti vymizol problém akútneho nedostatku jódu a s tým súvisiace choroby. Endemický kreténizmus je tak v našej spoločnosti minulosťou. A ňou je i asociácia hluchoty a hluchonemosti s touto mentálnou retardáciou. 

Výsledkom aplikácie poznatkov lekárskej vedy v praxi tak nie je iba vysvetlenie záhadne a čudne znejúcej taxonómie rôznych skupín “bláznov” v tereziánskom kódexe. Ešte podstatnejšie je, že v dnešnej dobe už sluchové či rečové defetky nemožno v žiadnom prípade spájať s poklesom intelektuálnej úrovne človeka. I to je jeden zo záverov, ku ktorým možno dospieť vďaka interdiscilinárnemu skúmaniu dejín slovenskej spoločnosti pomocou poznatkov zdanlivo nesúvisiacej zdravovedy či lekárskeho výskumu.

Autor: Roman Jančiga

Zdroj: dennikn.sk

Foto: fotolia.com