Ako ostať fér v časoch Korony 3: O mocenských hrách s webkamerou

Je pondelok, pol deviatej ráno, päťdesiaty deň karantény. Sadám si k obrazovke počítača. Som po raňajkách, umytá, oblečená a upravená – aspoň kam oko kamery dovidí. Chystám sa viesť stretnutie s pätnástimi ľuďmi. Môže ním byť vyučovacia online hodina so študentami, alebo aj pracovná porada.  Moja rodina z úcty k mojej práci a k ľuďom za zapnutým mikrofónom zachováva ticho.

Z pätnástich účastníkov stretnutia majú desiati vypnutú kameru aj mikrofón. Ak sa niektorého niečo adresne opýtam, na nevyhnutný moment neochotne vyjde z anonymity. Venuje mi však nanajvýš a nakrátko svoj hlas. Ktovie čo robia v medzičas. Možno len sledujú dej z pohodlia svojej neviditeľnosti. Možno na mňa robia grimasy a oplzlé gestá. A možno tam väčšinu času vôbec nie sú.

Sedím pred svojou obrazovkou plnou nemých čiernych dier označených menami a mám pocit, že som zločinec vo vyšetrovacej väzbe, ktorého pozoruje množstvo očí spoza skla, priehľadného len z jednej strany, pritom som nespáchala zločin. Alebo ako obyvateľka obliehaného Sarajeva okolo roku 1994, keď frajerskí maskovaní snajperi z horských úbočí nad mestom mali každého chodca utekajúceho do cisterny po vodu v uväznenom meste ako na dlani – a sami boli slobodní, pokojní a neviditeľní. V pozadí mojej psychiky narastá pocit podobný tomu, keď vidím mužov v kuklách, alebo keď čítam anonymné komentáre.

Tí, ktorí mlčia a ostávajú skrytí, tak iste činia z rôznych pre nich dobrých dôvodov – od mocenskej hry, cez pohodlnosť, až po osobnostné nastavenie, túžbu po zachovaní súkromia svojej izby, či aktuálne osobné problémy. To však nič nemení na situácií, že  disponujú veľkou, často neuvedomenou silou: slobodou neprejaviť sa  a nič zo seba nedať. Deje sa to aj offline, ale v dištančnom svete karantény dostal tento jav priestor sa nečakane vo veľkom materializovať – cez každodenné rukolapné rozhodnutia o zapnutí či vypnutí webkamery. Masívna nezvedomená, a preto nebezpečná moc tichých a neviditeľných, tých, ktorí nikdy nedajú ani kúsok seba, visí vo vzduchu. Karty pohodlia a zodpovednosti sú rozdané – sto k nule v môj neprospech. A to nie je fér.

Nezapnúť si webkameru – taká drobná nevinná karanténna neférovosť. Priznávam, v Nadácií Zastavme korupciu sme na malé neférovosti trošku precitlivelí. Aj my však k tomu máme svoje dôvody.  Táto drobná nevinná karanténna neférovosť totiž  funguje ako každá iná neférovosť – ostane  v nás tlieť ako zle zahasený špak, ktorý si len počká na najbližšie sucho. A veľká korupcia v krajine nie je nič iné ako zbierka takýchto tlejúcich špakov rôzneho druhu, z ktorých je odrazu požiar žerúci verejné peniaze aj naše duše.

Milí študenti! Milí ľudia z porád! Veď viete ako to chodí – veľká korupcia začína pri malých každodenných neférovostiach. Zbytočne budeme nadávať na „tých tam hore“, keď si sami skorumpujeme našu každodennosť. Chcete prispieť k boju proti korupcií? Predpokladám, že odpovedáte hrdé áno. Tak výborne, je to ľahké, začnime hneď: prosím vás, zapnite si v škole a na poradách webkamery.

Autor: Zuzana Vasičáková Očenášová

Zdroj: dennikn.sk

Foto: fotolia.com