Aktuality.sk : Agresivita voči zdravotníkom v ambulanciách je vysoká. Môžu kvôli nej odísť zo systému

„Čo môžete poradiť pacientovi, ktorý má covid? Len to, čo vo svete vyskúmali a dokázali, že funguje,“ hovorí šéfka Spoločnosti všeobecných lekárov Slovenska (SVLS) Monika Palušková.

S viceprezidentkou spoločnosti Ivetou Malíkovou v rozhovore hovoria o tom, ako pandémia zmenila pohľad ľudí na zdravie, prečo je v poriadku, ak zo začiatku na covid dostanete od lekára len vitamíny, a ako napokon zareagujú zdravotníci, ak budú ďalej čeliť extrémnemu tlaku aj urážkam.

Ako momentálne vyzerá vaša práca?

Iveta Malíková: V našej ambulancii denne riešime minimálne 50 až 60 mailov a 30 až 50 telefonátov. Fyzicky príde 20 až 25 pacientov – buď sú akútne chorí, alebo ide o preventívne prehliadky, ktoré ešte stále robíme.

Monika Palušková: Ja mám ambulanciu na vidieku, kde sú ľudia naučení chodiť k lekárovi často. Máme 80 až 100 telefonátov denne, to je štandard. Pri fyzických návštevách je to variabilné. Nedávno som mala v jeden deň 103 pacientov – vrátane tých, čo volali, ale zároveň prišli aj fyzicky. Väčšinou však príde okolo 50 ľudí, plus riešime maily, telefonáty. Robíme aj preventívne prehliadky, a to vo vyčlenených hodinách, aby sa títo ľudia nestretávali s ostatnými pacientmi.

Robíme štandardnú starostlivosť o pacientov, ktorí majú napríklad vysoký tlak či poruchu látkovej výmeny tukov. Potrebujú minimálne každý rok kompletné vyšetrenie. Samozrejme, robíme bežnú diagnostiku a kuratívu – predpis liekov, liečbu iných vecí od bolestí brucha po bolesti krížov. Beží aj biela, aj červená medicína. Riešili sme infarkt aj zlomeniny. Najviac ma hnevá, že nám veľké množstvo času uberá predpis liekov za kolegov špecialistov, ktorí svojim pacientom lieky nepredpisujú. Ten čas by mal patriť našej vlastnej práci, nie byrokracii.

I. M.: Necovidové prípady sa zatiaľ snažím riešiť v rámci ordinačných hodín. Medzitým, ak stíhame, telefonujeme covidovým. Po ambulantných hodinách mám tak troj- či štvorhodinový maratón telefonovania covidovým pacientom. Riešime všetky administratívne telefonáty, napríklad vybavenie termínov na monoklonálne protilátky, na čo potrebujeme viac času. Poobede obvolám najmenej 20 ľudí, pričom sa každý z nich potrebuje vyrozprávať, keď už má lekára na linke. S každým pacientom mám minimálne 15- až 20-minútový rozhovor.

M. P.: Ak chce pacient niečo konzultovať, prirodzene si myslí, že je prvoradý. Na druhej strane sa však treba vrátiť aj k tomu, že na Slovensku sú aj iní ako covidoví pacienti. Nemôžeme dopustiť, aby pacienti v tichosti zomierali doma na iné ochorenia preto, že sa o nich nikto nepostará. Každý jeden – covidový aj necovidový – má právo, aby sa oňho a o jeho ochorenie postaralo tak dobre, ako je to v tejto situácii možné. Nemôžeme pacientom povedať, aby prišli o rok, keď tu covid nebude. A teraz, keď sa vrátime na začiatok – je nad ľudské sily komunikovať so stovkou ľudí denne, či už to robí lekár alebo sestrička. Hlavne ak to máte robiť dva roky.

Zmenil sa prístup ľudí k svojmu zdraviu?

I. M.: Aktuálna atmosféra strachu a stresu sa podpísala na ľudoch aj tým, že majú potrebu začať sa starať o svoje zdravie. Odrazu riešia aj ploché nohy. Znie to úsmevne, ale skutočne riešia aj veci, ktoré by im inokedy ani nenapadli. Teraz však majú pocit ohrozenia a chcú byť dokonale zdraví. Paradoxne, práve v tejto dobe môžu byť pre pacienta tie v úvodzovkách ploché nohy veľmi dôležité. Ak mu nedáte termín, je agresívny, lebo má pocit, že to potrebuje vyriešiť. Ukazuje to, ako funguje naše podvedomie a ako sa situácia podpísala na psychike ľudí.

Zmenil sa aj prístup k lekárom?

M. P.: Zmenil sa postoj nielen k zdraviu, ale aj k zdravotníkom. Stále riešime, čo sa deje v nemocniciach, čo je správne – a je to v poriadku. Ale zdravotníctvo nie sú len nemocnice. Ak v ambulanciách nemáme jednoznačne štruktúrované, čo a ako máme robiť, je logické, že pacient má pocit, že nedostal, čo si prial a na čom mu záleží. Na druhej strane je však zdravotník, ktorý je tiež len človek. A ak ste boli ako sestra alebo lekár hospodársky nasadený rok bez dovolenky, tiež máte nejakú kapacitu a tiež vás doma niekto čaká. Aj na strane pacientov si treba uvedomiť, že pokiaľ ich problém dokáže počkať, tak za súčasných okolností jednoducho počká. Aj tie ploché nohy budú, žiaľ, musieť počkať. Platí však, že zdravotníkom a všeobecným lekárom treba uvoľniť ambulancie na to, aby mohli robiť aj bielu medicínu, lebo tá sa do nemocníc nedostane, nezmestí sa tam. Pred nemocnicou potrebujeme ošetriť nielen covidových pacientov, ale aj ostatných – majú na to právo, je to naša práca a my ju chceme robiť.

V určitej časti verejnosti však zaznievajú výčitky aj voči všeobecným lekárom. Obvinenia sa týkajú prevažne toho, že covidoví pacienti končia v nemocniciach, lebo predtým nedostanú riadnu starostlivosť. Ako sa na tieto výčitky dívate?

M. P.: Na niekoho treba, ako sa hovorí, tú opicu hodiť. Keď štát nezvládne prípravu a organizáciu starostlivosti v nemocniciach a nemá použiteľné usmernenia pre ambulancie, ako sa má postupovať – ktoré objektívne nemá, covid je predsa nové ochorenie –, tak treba nájsť vinníka.

Naši kolegovia počas prvej aj druhej vlny ordinovali, a to aj keď boli chorí na covid – ordinovali z domu, zatiaľ čo sestra v ambulancii manažovala pacientov, aby dostali to, čo potrebujú. Lekári aj z domu pracovali 12 – 16 hodín denne. Infekčný nemohol ísť do ambulancie, ale tá bola otvorená. Žiaľ, viacerí lekári aj sestry na covid zomreli. O tom sa hovorí málo.

Na druhej strane, ľudia si musia zvykať aj na telefonické konzultácie s lekárom. Sama mám skúsenosť, keď som potrebovala lekára – v telefonáte mi povedal, aby som hlavne nešla do ambulancie, dala sa otestovať a kým mi príde test, mala som oddychovať a užívať vitamíny. Kým mi prišiel výsledok, cítila som sa dobre. Rozumiem súčasnej situácii a môj problém nebol vážny, zvláštny pocit z faktu, že som nemohla navštíviť lekára, však vo mne zostal.

I. M.: Keby ste prišli, zrejme by vám lekár povedal to isté a boli by ste spokojná. Teraz ale dva roky žijeme v napätí a strachu a keď nám je zle, bojíme sa. Kedysi by ste s podobnými vecami ani nekontaktovali lekára, zobrali by ste si dva dni dovolenky. Dnes to ľudia vnímajú inak.

A my si nemôžeme dovoliť púšťať do ambulancie niekoho, o kom nevieme naisto, že je negatívny. Nie je to o tom, že pacienta nechceme vidieť. Snažíme sa však nedostať do kontaktu s pozitívnymi, aby sme udržali ambulanciu otvorenú čo najdlhšie. Ak vám bude zle, dáte mi vedieť a ja vám budem telefonovať a manažovať vás. Keď mi však napíšete mail, že ste pozitívna, máte teplotu 37, dýcha sa vám dobre, nie ste akútna a nemusím vám hneď volať. Ak nezavolám ráno o desiatej, ale o piatej večer, znamená to, že dovtedy som riešila iných pacientov a dostala som sa k vám až večer, ale viem, že ste ste mi písali, že ste v poriadku.

Štandardné postupy hovoria, že ak máte pacienta s covidom, ako liečbu by ste mu mali dať napríklad vitamíny či doplnky stravy – C, D či zinok. Je jasné, že až doteraz nebol žiadny iný liek na covid, ale ľuďom, ktorí sa boja choroby, môžu pripadať vitamíny ako slabá liečba. Nie je aj toto podľa vás dôvod, prečo niektorým pripadá starostlivosť nedostatočná a hľadajú alternatívne cesty?

M. P.: Hovoríme o vírusovom ochorení, o ktorom vieme málo. Pred rokom sme o ňom nevedeli takmer nič. Na vírusové ochorenia antibiotiká nefungujú. Pacienti skúšajú bizarné lieky, postupy. Príkladom je ivermektín, antiparazitikum, ktoré sa používa na riečnu slepotu. Bolo dokázané, že uverejnené pseudoštúdie o jeho účinnosti boli falošné. Pokiaľ viem, riečna slepota je v Afrike a neviem o tom, že by niekedy bola na Slovensku.

Čo môžete poradiť pacientovi, ktorý má covid? Len to, čo vo svete vyskúmali a dokázali, že funguje. Doteraz sme nemali antivirotiká, začíname používať monoklonálne protilátky a študovať antivirotiká v tabletkách. Všetko je to nové, v plienkach. A je fakt, že pred rokom nebolo ani to málo, čo máme teraz. Veda však ide dopredu.

Aké máte v skúsenosti s tým, že pacient má vlastný názor, ktorý sa nemusí zhodovať s medicínskou realitou?

M. P.: Nie je nič nové, že si pacient niečo nájde na internete a v ambulancii sa toho domáha. Bolo to tu aj predtým. To, čo sa deje teraz, je však obludné. Ak vám pacient zavolá, že chce zelené tabletky s bielymi bodkami, lebo ich mala teta Mariška zo susednej ulice, tak je síce fajn, že má názor, ale za liečbu som zodpovedná ja.

Ako všeobecný lekár poznám svojich pacientov, viem, prečo volím daný postup. Beriem zaň plnú zodpovednosť – podpíšem recept, podpíšem sa do zdravotnej dokumentácie. Okrem iného hneď ako lekár pochybí, má na krku úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, súdy, prokuratúru. Je to tak v poriadku, práca zdravotníckych pracovníkov sa musí kontrolovať. Ale priamo to aj ukazuje, kto je zodpovedný. A som to ako lekár ja.

Ako pacienti reagujú, keď pochopia, že máte iný názor?

M. P.: V minulosti pacienti akceptovali vysvetlenie, diskusiu. V súčasnosti sme však terčom nenávistných mailov, kde sa nám vyhrážajú, nazývajú nás vrahmi, len preto, že nerobíme to, čo chcú. Zdravotníkovi nechajú za stieračom lístok od obyvateľov bytového domu, kde býva, že chcú, aby sa odsťahoval, lebo robí s covidovými pacientmi. Alebo vám prepichnú pneumatiku len preto, že ste neurobili to, čo si pacient prial. To nikdy v minulosti nebolo.

Čo zvyčajne od vás chcú – nejakú alternatívnu liečbu ako spomínaný ivermektín, prípadne antibiotiká, hoci ich nepotrebujú?

M. P.: Ide o rôzne požiadavky – od tabletiek cez náplaste, pasty, plienky, pečiatky do práce, pečiatky o tom, že niekto prekonal covid bez ohľadu na to, aká je realita. Sú to veci, ktoré máte na stole každú hodinu niekoľkokrát a musíte ich vyriešiť medicínsky aj právne správne. Vy ako pacient máte právo vyjadriť svoj názor a ak sa nezhodneme, je na vás, či budete rešpektovať, čo som navrhla. Vtedy sa to už stáva vašou vôľou a zodpovednosťou.

Ako sa vám v takomto prostredí pracuje?

M. P.: Ja mám svoju prácu veľmi rada, preto som študovala medicínu. Robím ju už vyše štvrťstoročia, ale často ma už neteší. Ako je to aj v tom filme Vratné lahve: já už tady nejsem rád.

Sme veľmi vďační kolegom, ktorí tie dva roky nielenže vydržali pracovať v ambulanciách, ale tiež vydržali neopustiť medicínu. Ak však voči nim bude vyvíjaný takýto tlak a neustále budú čeliť invektívam, je len otázkou času, kedy povedia, že to robiť nebudú.

A štát nám v tomto absolútne nepomáha. Mnohí ľudia vyhoreli, už nevládzu. Zdravotníci sú poslednou nádejou pacienta a tak by to mal aj chápať. Nie útočiť na nich, nadávať im alebo kopať do dverí ambulancie, ako sa to stalo včera u mňa.

Čo tento pacient chcel?

Chcel liek, ktorý nebol určený na covid. Ja ten liek na covid predpisovať nebudem, nemôžem, pretože nie je na to určený. Ale on si ho prial. A to je denne.

Čo by všeobecným lekárom pomohlo zo strany štátu?

M. P.: Keby nás nechali pracovať. Opakovane sme sa obrátili na ministerstvo zdravotníctva. Potrebujeme odbremenenie, napríklad od zbytočnej byrokracie. Predpisujeme cudzie lieky, ktoré sme nikdy neindikovali – a tie by si mali predpisovať lekári, ktorí navrhli liečbu.

Jednoznačne potrebujeme funkčné e-laby, aby sme laboratórne vyšetrenia mohli dostávať a posielať ďalej, aby to všetko bolo konečne elektronické, čo hovoríme už 15 rokov a pohlo sa to len minimálne. A hlavne potrebujeme, aby nás všetci nechali v pokoji pracovať a starať sa o pacientov. Máme aj necovidových pacientov, ktorí majú právo na kvalitnú ambulantnú starostlivosť a my im ju chceme poskytnúť. A to je hlavná práca všeobecného lekára.

Robíme, na čo nám stačia sily a kapacity. Je núdzový stav, čo v medicíne znamená vojnový stav. Lekár ani sestra nie sú stonožkami – keď zvoní telefón, prioritu má pacient, ktorého vyšetrujú a starajú sa o neho. Nenecháme pacienta vyzlečeného, aby sme telefonovali 15 minút s niekým iným, ani neprestaneme podávať injekciu či robiť EKG. Toto nie je bežná medicína. A dlho nebude. A to si treba povedať otvorene.

Celý článok čítajte na Lekárky: Pacienti sú agresívni. Je len otázkou času, kedy zdravotníci tlak nevydržia | Aktuality.sk

Autor: Monika Vatrálová

Zdroj: aktuality.sk

Foto: