Alexander Fleming, objaviteľ penicilínu, sa narodil pred 140 rokmi

K objavu penicilínu priviedla škótskeho lekára, mikrobiológa a bakteriológa Alexandra Fleminga nielen poctivá výskumná práca, ale tak trochu aj náhoda. Keďže zo svojho laboratória takmer nič nevyhadzoval, všimol si v roku 1928, keď pracoval s baktériami stafylokoka, na jednej z neumytých laboratórnych misiek pleseň, ktorá zjavne bránila množeniu baktérie. Išlo o spóry plesne Penicillium notatum, z ktorej izoloval látku zabraňujúcu množeniu baktérií a nazval ju penicilín. Za svoj objav dostal v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Od narodenia Alexandra Fleminga, ktorého objav pripravil cestu pre vysoko účinnú prax liečenia infekčných chorôb antibiotikami, uplynulo 6. augusta 140 rokov.

Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire v Spojenom kráľovstve. Vyrastal v skromných pomeroch a bol jedno zo štyroch detí, ktoré sa narodili počas druhého manželstva jeho otca. Ten mal štyri deti aj z prvého manželského zväzku.

Základné vzdelanie nadobudol v Darvele, odkiaľ prešiel na akadémiu v Kilmarnocku. Dosahoval výborné študijné výsledky, a tak rodina rozhodla, že Aleca, ako volali budúceho objaviteľa penicilínu, pošlú študovať do Londýna. Tam úspešne vyštudoval polytechnickú školu a zamestnal sa ako úradník.

K medicíne sa Fleming dostal vďaka dedičstvu po strýkovi. Zdedené peniaze totiž použil na štúdium lekárstva, ktoré absolvoval na Kráľovskej univerzite v Londýne. Po skončení štúdia v roku 1906, sa nezačal venovať lekárskej praxi, ale išiel pracovať do laboratória Almrotha Wrighta.

Počas prvej svetovej vojny pôsobil Fleming spoločne s Wrightom vo francúzskom Boulognesur-Mer, kde sa stretol s javom, že hlboké rany vojakov sa niekedy vyliečili aj keď neboli dezinfikované. Usúdil, že ľudské telo produkuje látku, ktorá pomáha telu v boji proti baktériám.

V roku 1915 sa oženil so Sarah Marion McElroyovou, s ktorou sa usadil v Londýne a v marci 1924 sa im narodil syn Robert. Ešte pred jeho narodením, v roku 1921, Fleming identifikoval a izoloval z telesných tekutín enzým lyzozým, ktorý vykazoval antibakteriálne účinky. Svojim prvým významným objavom tak dokázal, že vďaka lyzozýmu sa ľudské telo bráni voči mnohým mikróbom.

V roku 1928 začal pracovať s baktériami stafylokoka, ktoré pestoval v laboratórnych miskách. Keďže nerád niečo z laboratória vyhadzoval, tak po návrate z dovolenky si na neumytých miskách s kultiváciami všimol plesne. Jedna miska bola zaujímavá tým, že v okolí plesne sa baktérie stafylokoka nenachádzali. Jav ho inšpiroval k pokusom s izolovaním protibakteriálnej látky, ktorú vylučovala pleseň Penicillium notatum. Látku nazval penicilín a po dôkladnom overení jej účinnosti uverejnil vo februári 1929 článok v British Journal of Experimental Pathology. V článku a neskorších správach prezentoval objavenie penicilínu ako liečivého prostriedku proti množstvu infekčných ochorení.

Na ďalšie pokusy bola potrebná väčšia zásoba čistého penicilínu. Jeho výrobu sprevádzali problémy a tak sa zdalo, že objav zapadne prachom. Až v roku 1938 sa penicilínu začali venovať vedci Ernst Boris Chain a Howard Walter Florey. Tí o tri roky neskôr odcestovali do Spojených štátov amerických (USA), kde získali podporu na zabezpečenie výroby penicilínu vo veľkom množstve. Nový liek začali klinicky testovať na ľuďoch a v roku 1944 sa pristúpilo k jeho technickej výrobe. Penicilín sa stal prevratom v liečbe mnohých bakteriálnych ochorení a pomohol zachrániť aj tisícky ľudských životov na bojiskách druhej svetovej vojny.

Ocenením pre všetkých troch vedcov – Fleminga, Chaina a Floreya – bola Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú dostali v roku 1945. Rok predtým povýšili Fleminga do šľachtického stavu.

V roku 1948 odišiel Fleming do dôchodku. O rok neskôr zomrela jeho prvá manželka. Druhýkrát sa oženil v roku 1953 s Amaliou Vurekovou.

Sir Alexander Fleming zomrel 11. marca 1955 v Londýne vo veku 74 rokov. Pochovaný je v katedrále sv. Pavla v Londýne.