Vďaka dôvere v očkovanie sa Československu podarilo zbaviť pravých kiahní i záškrtu. Ľudí k vakcinácii už v masarykovskej prvej republike nabádali médiá, lekári aj vláda.Očkovaním sa koncom 70. rokov minulého storočia podarilo vo svete zneškodniť pravé kiahne. Podobným spôsobom sa Československo popasovalo s ochorením, ktoré ho sužovalo celé stáročia – so záškrtom. Posledný prípad u nás úrady zaznamenali v roku 1980.
Dnes sa Slováci do 15. roku života povinne očkujú proti desiatke rôznych ochorení – záškrt, tetanus, čierny kašeľ, detská obrna, vírusová hepatitída typu B, hemofilové invazívne nákazy, pneumokoky, osýpky, mumps a ružienka.
Okrem toho sú očkovania proti niektorým ochoreniam povinné pre vybrané skupiny ľudí, napríklad pre lekárov či seniorov v domovoch sociálnych služieb. Ďalšou kategóriou sú odporúčané očkovania, ktoré môžu Slováci podstúpiť dobrovoľne.
Jedným z takých je aj očkovanie proti ochoreniu covid-19. I keď tieto vakcíny na Slovensku dostali viac ako dva milióny obyvateľov, očkovaciu kampaň od začiatku sprevádza vlna dezinformácií, obáv a odmietavých postojov. Tie tu podľa historičky Anny Falisovej z Historického ústavu SAV boli aj pred viac než 100 rokmi. Rovnako ako antivaxeri odrádzajúci verejnosť od vakcinácie. Ľudia však vrchnosti verili o čosi viac ako dnes. Dôkazom sú úspešné akcie z čias prvej Československej republiky, vďaka ktorým dnes nemusíme na vlastnej koži okúsiť nepríjemné infekčné choroby.
Slovenský antivaxer z 1. republiky
Jedným z najznámejších slovenských antivaxerov bol v prvej polovici 20. storočia Ján Zigmundík. Národovec a pedagóg bol zástancom vodoliečby, odmietal vakcináciu a vyslovil sa aj proti liečbe záškrtu krvným sérom. Vo svojich prácach sa jasne vymedzoval voči akademickej medicíne. Proti vakcinácii používal politické, medicínske i náboženské argumenty. Jeho konšpiračné príspevky však domáca tlač odmietala zverejňovať, Zigmundík sa tak obrátil na krajanské a nemecké časopisy.
V médiách sa naopak v tom čase rozvíjala kampaň, ktorá nabádala ľudí k očkovaniu. Články o jeho benefitoch písali zväčša lekári. „V medzivojnovom období úradní lekári organizovali v rámci svojich obvodov prednášky o význame očkovania, informovali matky v poradniach, boli vydávané letáky,“ vysvetľuje Anna Falisová.
„Očkovať“ sa nechala aj Mária Terézia
K prevencii pred nákazlivými ochoreniami nabádala už v 18. storočí panovníčka Mária Terézia. Sama v roku 1768 podstúpila takzvanú variolizáciu – predchodkyňu vakcinácie proti pravým kiahňam. Išlo o metódu, pri ktorej sa hnis z kiahní votrel do rany s cieľom vybudovať u človeka imunitu. Pri tejto forme prevencie však hrozilo riziko prepuknutia silnej infekcie. O pár desiatok rokov ju nahradila modernejšia metóda – vakcinácia. V 19. storočí zaviedli povinnosť očkovania proti pravým kiahňam aj v habsburskej monarchii.
S nabádaním ľudí k očkovaniu pokračoval štát aj v prvej Československej republike. Povinné bezplatné očkovanie proti pravým kiahňam prikazoval zákon z roku 1919.
Z rovnakého roku pochádzaj aj dokument, ktorý na sociálnej sieti zverejnilo ministerstvo vnútra. Na stroji písaný text sa snaží verejnosť presvedčiť o výhodách a bezpečnosti očkovania a označuje ho za osvedčený prostriedok v boji proti kiahňam. Bol prílohou k sprievodnému listu Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy ČSR.
„Práve tam, kde verejnosť nebola očkovaniu naklonená – a sú ešte rozsiahle oblasti v našom štáte, kde táto neodôvodnená nepriazeň trvá – rozmáhali sa kiahne najviac, keďže ľuďom tam chýbala osobná odolnosť proti kiahňam, ktoré sa očkovaním nadobúda,“ píše sa v texte. V závere vyzývajú ľudí, aby prišli na verejné očkovanie a tiež aby sa zbavili predsudkov a obáv. „Nepočúvajte ľudí, ktorí Vám s neznalosťou veci zle radia! Verte len skúsenostiam lekárov a spoliehajte sa na zásady zdravovedy! Vykonajte svoju povinnosť voči sebe samým i svojim príslušníkom a vyvarujte sa jednej z tých najhorších ľudských nákaz!“
Kampaň i celý proces krajine skutočne pomohol – posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol hlásený v roku 1924. Niektoré zdroje hovoria o roku 1925, uvádza ministerstvo. Vo svete zmizli v 70. rokoch.
Veľká akcia v Československu
O pár rokov neskôr sa do popredia dostáva ďalšia očkovacia kampaň – tentoraz mala vykynožiť záškrt, takzvanú diftériu. Očkovanie odporúčalo Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy nariadením z januára 1929. V tom istom roku sa v Bratislave konala veľká akcia. Zorganizoval ju profesor Alois Ján Chura, ktorý získal skúsenosti počas štúdií v Anglicku.
„Bola to prvá systematická očkovacia akcia v Československu, financovaná z dobročinných prostriedkov,“ hovorí historička. Vakcínu dostalo približne 5-tisíc detí. Financiami pomohol i bratislavský magistrát. Na celej akcii spolupracovali mestskí lekári, detské kliniky, medici, sociálne oddelenia mesta, sociálne sestry i poradne pre matky s deťmi.
Ako prví sa dostali na rad predškoláci – u nich odborníci predpokladali menší počet nežiaducich reakcií. Hromadnému očkovaniu predchádzali predbežné pokusy a výskum na Detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave.
Pokuta alebo väzenie
Snem Slovenskej republiky schválil 15. mája 1942 zákon o povinnom očkovaní proti záškrtu. Platil pre všetky deti na území Slovenska bez ohľadu na štátnu príslušnosť. S realizáciou sa začalo až o rok.
Prvýkrát malo dostať dieťa vakcínu medzi šiestym mesiacom a jedným rokom. Výnimku malo dieťa, ktoré prekonalo záškrt, alebo bolo v uplynulých troch rokoch už preventívne očkované proti záškrtu. Rovnako i to, u ktorého lekár uznal úplnú kontraindikáciu očkovania. Celý proces bol hradený z poistenia alebo zo štátnej kasy, odkiaľ išli peniaze pre deti chudobných rodičov. Zdravotnícke oddelenie ministerstva vnútra priznalo lekárom zúčastňujúcim sa na tejto akcii príplatky. Svoju úlohu tu zohrávali aj obce – príprava vhodných priestorov bola na ich pleciach. Za porušenie zákona hrozila pokuta 1000 korún alebo 10-dňové väzenie.
Čítajte viac na Antivaxeri boli aj v prvej republike, ľudia však verili lekárom a vláde | Aktuality.sk
Zdroj: aktuality.sk
Foto: fotolia.com, MV SR
