Čo nám prinieslo nariadenie o seniorských nákupoch?

Možno má niekto dobrý pocit, že pomáha seniorom a že ich chráni. Naozaj pomáha? Naozaj toto opatrenie niekoho ochráni?

Všetko toto sú poznatky z prvého dňa platnosti nariadenia:

1. Prehĺbila sa polarizácia spoločnosti a ešte viac sa vystupňovalo napätie v spoločnosti (seniori verzus ostatní zákazníci).

2.  Síce je otvorených veľa obchodov, ale mnohí majitelia dve hodiny denne prakticky nemajú zákazníkov a teda ani tržby. Veď ako často nakupujú seniori napr. obuv alebo chodia do papiernictva? Naopak, napr. mamy, ktoré sú s deťmi na OČR, nemôžu ísť do obeda na nákup trebárs do predajne obuvi (deťom rýchlo rastú nohy) alebo do papiernictva (dokúpiť školské potreby).

3. Mnohé obchody majú skrátené otváracie hodiny. O deviatej otvárajú a o jednej, či druhej zatvárajú. Reálne tak osobám pod 65 rokov zostávajú na nákup 2-3 hodiny. Teda toľko času, koľko je vyhradeného aj pre seniorov.

4. Výrazne sa skomplikovalo nakupovanie pre všetkých, ktorí na nákupy cestujú verejnou dopravou. Skombinovať spoje “tam a späť” a otváracie hodiny obchodov tak, aby tam človek netrčal celý deň, to chce aspoň štátnicu z time manažmentu. Skombinovať to s návštevou lekára je prakticky nemožné.

5. Relatívne zdraví seniori chodia na nákupy svojim mladším susedom a príbuzným.

6. Kedy majú ísť na nákupy pracujúce osoby nad 65 rokov?

Nariadenie skomplikovalo život všetkým. Kupujúcim, predávajúcim. Seniorom, aj osobám pod 65 rokov. Pritom jeho efekt je diskutabilný, pretože nie je nijako merateľný. Premiér argumentuje tým, že cieľom je chrániť seniorov. Lenže ich sa nikto nepýtal, či takúto ochranu chcú. Niekto rozhodol o nich a bez nich. Mimochodom, keď už hovoríme o ochrane tých najzraniteľnejších. Prečo je to stále len o ochrane ľudí nad 65 rokov? Kde sú napr. onko pacienti alebo osoby s autoimunitnými ochoreniami? Tí všetci majú dlhodobo oslabenú imunitu. Aj 30 ročný onko pacient môže byť viac ohrozený ako relatívne zdravý senior.

V celom tomto nariadení od začiatku chýba logika a premyslenie všetkých súvislostí a dôsledkov. Veď ak by sme takto postupovali napr. pri vydávaní vodičských preukazov, tak tiež by sme mohli určiť vekovú hranicu, od ktorej by bolo zakázané šoférovať. Všetkým osobám. Bez ohľadu na čokoľvek. Viete si to predstaviť? Dosiahnete napr. 65 rokov a vezmú vám vodičský preukaz. Len tak. Lebo máte 65 a taký je zákon. Nikoho nezaujíma, že ste napr. chirurg, ktorý stále bez problémov operuje. Napriek tomu takéto nariadenie či zákon by malo väčšiu logiku ako nákupné hodiny pre seniorov. Pretože senior pri nákupe ohrozuje iba sám seba. Ale vodič môže ohroziť spolucestujúcich a ďalších účastníkov cestnej premávky. Práve preto je správne a logické, že neexistuje paušálne obmedzenie veku, do ktorého môže človek šoférovať. Existujú len podmienky a pravidlá, ktoré osoba musí splniť. Na veku vôbec nezáleží (vo vyššom veku je akurát povinný chodiť na lekárske prehliadky).

Možno na začiatku a v čase, keď platilo obmedzenie len pre potraviny a drogérie, bolo správne. Lenže práve čas a skúsenosti ukazujú, že to bola chyba. A ozajstný frajer je ten, kto si chybu prizná a napraví ju.

Niekto vidí v nariadení o nákupných hodinách pre seniorov ich ochranu. Ja v ňom vidím populizmus, zbytočné obmedzovanie osobnej slobody, diskrimináciu. Seniorov, aj všetkých ostatných. Pretože každý človek, ktorý dodrží všetky hygienické podmienky, má rovnaké právo. Bez ohľadu na jeho vek.

Autor: Sylvia Smatanová

Zdroj: sme.sk

Foto: fotolia.com