Január 2023 bude pre prevádzku ambulancií a pre pacientov na Slovensku nedobrý

Katastrofálne (ne)dofinancovanie prevádzky ambulancií ide do finále. O necelé tri týždne skončí platnosť zmlúv ambulantných poskytovateľov v dvoch zdravotných poisťovniach.

Nepochopiteľné ignorovanie reálneho financovania fungovania ambulancií nás všetkých doviedlo na okraj priepasti – napriek tomu, že všetci vidíme, že o pacienta sa nebude mať nielen za čo, ale pomaly ani kto postarať, strkáme už roky hlavu do piesku. Staviame kulisy potemkinovských dedín psedoreforiem. Venujeme vzácny čas a horibilné peniaze na veci, ktoré nie sú pre sektor dôležité alebo sú dokonca úplne zbytočné. Rezignovali sme na reálnu stratégiu stabilizácie a rozvoja ambulancií, reálny model ich financovanie a reálny model ich personálneho zabezpečenia.

V Slovinsku ľudia sedia polovicu noci zakrútení v dekách na rybárskych stoličkách, aby sa dostali na vyšetrenie k všeobecnému lekárovi. Vraj 130 000 Slovincov ho nemá. Nie sú. Pozor, hovoríme o Európe. V 21. storočí.

SVLS už v roku 2021 opakovane upozorňovalo Ministerstvo zdravotníctva SR, že na Slovensku už v tom roku nemalo vyše 150 000 Slovákov svojho všeobecného lekára. Naše varovania a navrhy na riešenia zostali bez odozvy. Ak by sa teraz všetci títo občania prihlásili, naše ambulancie definitívne kľaknú na kolená. Teraz, o dva roky neskôr, keď desiatky všeobecných lekárov na Slovensku ambulancie bez náhrady zatvorili alebo zomreli, je situácia už alarmujúca. Fatálna. Dominové kocky sa pohli… a štát stále mlčí a nekoná… je to nielen nezodpovedné, ale už aj nebezpečné. Voči nám všetkým.

Uvedomia si už konečne zodpovední, že je ohrozená zdravotná bezpečnosť krajiny? Ambulantný sektor bezpochyby patrí do kritickej infraštruktúry štátu. Nekompenzovať energie a nezreálniť platby za ich prevádzku je obrovským, obrovským hazardom a jeho dôsledky budú nedozierne.

Ambulantná zdravotná starostlivosť patrí do kritickej infraštruktúry štátu. A my sme sa z ničoho nepoučili. Ani z kovidovej katastrofy

Ak sa štát v najbližších dňoch konečne nerozhodne konať, od februára sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti zásadne zníži. Sú iba dve možnosti. Ak sa ambulancia pri nedofinancovaní nechce stať neplatičom, buď svoje dvere navždy zatvorí alebo začne hľadať zdroje na prežitie inde. Možnosťou je tiež vyberanie legálnych poplatkov a zvýšenie platieb za výkony mimo zdravotného poistenia – pracovná zdravotná služba, vodičské preukazy a podobne – na uhradenie faktúr potrebných na prevádzku a prežitie. Áno, poplatok nemôže byť viazaný na výkon hradený z verejného zdravotného poistenia a poskytnutie zdravotnej starostlivosti ním nemôže byť podmienené. Je to pravda – preto je reálne, že sa v termínoch, na ktoré boli pacienti naučení, už vôbec do ambulancie nedostanú. Na vyšetrenie budú môcť prísť až vtedy, keď to kapacity dovolia. Alebo “dobrovoľne” zaplatia poplatok. Môže sa stať realitou aj to, že aj Slováci budú čakať v deke na rybárskej stoličke na vyšetrenie u svojho všeobecného lekára. Ak ho vôbec budú mat. Ako Slovinci.

Ako budú fungovať ambulancie na chudobnom vidieku, v marginalizovaných skupinách? Budú tam vôbec nejaké? Sotva.

Stále nie je možné pochopiť, na čo ešte vláda a Ministerstvo financií čakajú. Že problém vyhnije? To je nemúdre. Smrdí už tak, že z toho štípu oči. Zvýšenie platieb o 6 a 7% navyše bez zastropovania alebo kompenzácií energií nekryje ani polovicu ročnej inflácie, nieto udržanie prevádzky a personálu. Je obludné a nezodpovedné.

Máme posledné dni na vyriešenie. Nie strategické. Chráňboh, to by už bolo priveľa. Iba požiarnické. Musíme zahasiť požiar, ktorý je už obrovský a hrozí explóziou. Vláda má smolu, že časť problémov zdedila, ale nesie vinu za to, že nemá víziu a v kritických momentoch nekonala a nekoná ani teraz.

Na stretnutí s ministrom zdravotníctva pred tromi týždňami sme sa všetci zhodli, že do ambulantného sektora OKAMŽITE potrebujeme doplniť viac ako 300 miliónov EUR. Nie, nebude za to lepšie zdravotníctvo či kratšie termíny. Je to daň za nekonanie, za ignorovanie alibistickej špirály jeho reálneho nedofinancovania. Je to iba účtenka za prežitie. Teraz. V tejto chvíli. Čo bude potom, nevedno.

O tejto sume už netreba rokovať. Je odôvodnená, jasná, preukázateľná. Tie peniaze jednoducho musia do systému prísť, pretože od februára to môže byť úplne inak. Nedobre. Nikto už nehovorí o tom, čo bude o rok či dva. Prestali sme takto rozmýšľať. Kovidová pandémia bez milosti obnažila, že takto sa existovat nedá. Napriek tomu sme zase – tak slovenský – zase nič efektívne neurobili. Nepoučili sme sa. A fatálne sme na to doplatili.

Opakovane ponúkame pomoc. Nie je čas na výhovorky či alibizmus. Prestaňme iz konečne na seba ukazovať prstom a poďme urobiť to, čo urgentne treba.

Do konca tohto mesiaca je len niekoľko dní…

MUDr. Monika Palušková, PhD., MBA

prezidentka

Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska (SVLS)