Každá katastrofa je len súhra nezmyslov, zdanlivo nevýznamných, ale keď sa sčítajú, zlomia nám krk

Rozhovor s Ivom Balážim, ktorý prevádzkuje mobilné odberové miesta po celej krajine, o tom, ako vníma pandemickú situáciu z terénu.

Vaša firma prevádzkuje viacero mobilných odberových miest po celom Slovensku a o pandemickej situácii v krajine teda máte celkom dobrý prehľad priamo z terénu. Ako na tom sme?

Situácia nie je dobrá a bude ešte horšia. Výrazne horšia. Ale o tom sme už hovorili niekoľko mesiacov. Vlastne máme výročie, keďže my sme začali s opatreniami na COVID-19 presne 7. januára 2020. Auto, v ktorom teraz sedíme a ktoré slúži ako mobilná odberová jednotka, vznikalo koncom januára pred rokom, a to preto, aby sme boli pripravení na pandémiu. Komunikovali sme vtedy s celým svetom, najmä s „bratmi šikmookými“ a videli sme, že situácia je zlá a ak sa to „roztiahne“ do globálnej pandémie, tak to jednoznačne zasiahne aj nás.

Vláda však na pandémiu začala reagovať až oveľa neskôr…

… a presne v týchto intenciách pokračujeme dodnes. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale všetky rozumné opatrenia prijímame buď neskoro alebo vôbec. Rozumiem tomu, že nálada v spoločnosti je zlá, nehovoriac o tom, že ľudia a priori odmietajú akékoľvek nariadenia. Ale v tejto chvíli nemôžeme riešiť situáciu vo forme odporúčaní, lebo si ich každý vysvetlí po svojom. A to nefunguje. Číňania dnes tvrdia, že je po probléme. Ani u nich to nie je pravda, ale v ich „diktátorskom“ politickom režime sa to rieši oveľa jednoduchšie. Navyše sú kvôli smogovej situácii už roky zvyknutí nosiť rúška, čo sa my len teraz učíme. Preto je prirodzené, že nevyužívame takzvanú akčnú vlnu a vždy reagujeme až po dopade, keď vznikne veľký problém.

Vy teda tvrdíte, že sme sa do tejto situácie dostali vďaka našim chybám. Ktoré to podľa vás boli?

Keď som v apríli tvrdil, že u nás budeme mať „druhé Bergamo“, podali na mňa trestné oznámenie za šírenie poplašnej správy. Dnes sa ukazuje, že sme ďaleko od pravdy neboli. Hovoril som to preto, aby sme sa pripravili. Napríklad sme už pred pandémiou mali akútny nedostatok zdravotníckeho personálu. Preto sme hovorili, že musíme hľadať dobrovoľníkov – veľké množstvo ľudí, ktorí majú ochotu pomáhať s riešením pandémie a ktorých by sme v praxi zaškolili.

Poviem to inak. Nás ako krajinu nezabije pandémia. Oveľa rýchlejšie ako pandémia nás dobieha minulosť. Príkladom je infraštruktúra. Keď sa chcem dostať do Hlohovca, musím tam trištvrte hodinu stáť v zápche napriek tomu, že z diaľnice vidím do centra mesta. Ale keď túto informáciu už máme, nemôže sa stať, že musím ísť v Hlohovci každý deň na okresný úrad vyzdvihnúť testy a „zabijem“ tým dve hodiny navyše. Na to teraz nemáme čas. Presne tak to bolo aj v lete, kde sme si na Slovensku mysleli, že môžeme chodiť na dovolenky a pandémiu neriešiť. No v našej firme sme vtedy vyškolili určité množstvo personálu, ktoré dodnes používame a bez nich by to nešlo. Pomáhajú nám so všetkým, od zásobovania a logistiky cez dezinfekciu až po administratívu.

Vaša výhrada teda spočíva v tom, že štát mal dávno vyškoliť množstvo dobrovoľníkov, keďže nám na boj s pandémiou chýba personál…

Minimálne nám s tým mohol pomôcť, keď sme to začali robiť my. Netvrdím, že všetko je o peniazoch, ale bez nich sa nepohnete a my sme sa na pandémiu začali pripravovať pred rokom a prvú platbu od štátu sme dostali až teraz v decembri. Bola to platba za zriadenie mobilného odberového miesta. To je tragédia, pretože už od marca sme za nehorázne peniaze museli nakupovať rúška, dezinfekciu…

Chýba nám však zložka štátu, ktorá by sa permanentne starala o krízové riadenie a nech by na Slovensku nastala akákoľvek krízová situácia, táto zložka by bola okamžite pripravená komplexne konať.

Napriek všetkým výhradám sa vláda odhodlala k niektorým krokom, v ktorých sme predbehli aj zahraničie. Mám na mysli celoplošné testovanie. Ako to s odstupom hodnotíte?

Super, testovanie je nesmierne dôležité a volali sme po ňom už vtedy, keď sme na jar riešili situáciu v Žehre. Mali sme zostať pri permanentnom testovaní a len pridávať či odoberať testovací personál podľa toho, ako sa v jednotlivých regiónoch vyvinie pandemická situácia. Testovanie je super, ale musí mať hlavu a pätu. Ako môže dnes niekto povedať, že sa ruší povinnosť testovania vo veľkých firmách? Je predsa takzvaný lockdown, všetci sú doma alebo v robote. V prvom rade sme mali testovať ľudí, ktorí sú vo výrobných celkoch. Nie je pravda, že nie sú testy, pretože keď ich máme dosť na to, aby sme denne spravili 250 až 350 testov na mobilnom odberovom mieste, tak toľko isto sme mohli spraviť na bráne fabriky a odčleniť tým ľudí, ktorí by inak infikovali zvyšok podniku. Je omnoho efektívnejšie robiť testovanie tam, lebo vírus sa teraz hlavne šíri v rodinách alebo v práci.

Prešli sme k tomu, aké chyby robíme dnes. Prvou teda je nedostatok testovania vo fabrikách…

…ale aj nedostatok testovania v kritickej infraštruktúre. Keď ráno nepretestujete smetiarov, tak infikovaný smetiar každému chytí kontajner, poštárka zas schránku a takto to ide ďalej.

Dnes pritom do testovania netreba nikoho nútiť. Aj začínajúci psychológ vám povie, že človeka donútite poslúchať, ale dôveru si musíte získať. Ľuďom dnes nemusíte rozkazovať, aby sa dal otestovať. Boja sa o seba, o svojich blízkych a do radu na testovanie sa postavia sami.

Mám však ku tomu praktickú výhradu. Aký „mysliteľ“ vymyslel, že na webe ministerstva zdravotníctva alebo na webstránkach regionálnych úradov sú napísané ordinačné hodiny odberových miest – napríklad od 8. do 18. hodiny?

Aký je v tom problém?

Stáva sa totiž, že ľudia už o pol šiestej stoja v rade, lebo chcú byť na testovaní prví. Pracovník na odberovom mieste však príde o ôsmej do roboty, otestujú ho a zistia, že je pozitívny. Potom sa celé miesto nemôže otvoriť. Je preto hlúpe hovoriť, aby ľudia čakali pred odberovými miestami, ktoré sa majú o ôsmej otvoriť, lebo nikto nevie, či sa v ten deň naozaj aj budú môcť otvoriť. Ľuďom treba jasne povedať, aby pred odberovými miestami nestáli vopred, lebo možno sú tam zbytočne. Stáva sa to často, je to moja každodenná skúsenosť. Ale v prvom rade treba vytvoriť dostatočný počet odberových miest, aby ľudia nestáli v dlhých radoch.

Zdá sa, že teraz nám už „horí“ celé Slovensko a chybou bol aj mäkký lockdown, ktorý začal tesne pred Vianocami. Ako ste vnímali tento krok?

Ako katastrofu. Už v novembri som kričal, že ak neprijmeme prísne opatrenia s intenzívnym testovaním v ohniskách, tak na prelome januára a februára nebudeme stíhať pochovávať. Ľuďom sa jasne malo povedať, aby zostali len vo svojej vlastnej bubline, ktorou sa rozumie prostredie, v ktorom denne žijeme. Žiadne návštevy do druhej bubliny. Keby niekto ľuďom jednoznačne povedal, že prežitím sviatkov s rodinou, tak ako zvyknú každý rok, reálne hrozí, že si zabijú rodičov, rešpektovali by to.

To ale bola vina politikov, ktorí sa báli hnevu verejnosti, ak by ľuďom „pokazili“ sviatky obmedzeniami.

Jednoznačne. Doteraz si dokazovali, kto z nich má väčší vplyv. A zrazu nebolo toho, kto by ľuďom nahlas a jasne povedal, že na sviatky majú absolútne bez výnimky zostať len doma. Navyše sa oznámenia o lockdowne nerobia tri dni dopredu, ako aj pred Veľkou Nocou, kedy sa polovica Slovenska zdvihla, nakúpila, odcestovala a šírila infekt.

Nakoniec však tvrdý lockdown prišiel, aj bol správne oznámený na Silvestra večer, len pár hodín pred začiatkom jeho platnosti…

Ale s dovetkom, že ľudia, ktorí sú na chatách či v hoteloch, môžu dokončiť svoj pobyt a vrátiť sa. To má aký zmysel? Mali povedať, že keď tam už odišli, nech tam aspoň 10 dní zostanú. Lebo vírus sa šíri napríklad aj na pumpách, kde si ho všetci počas cestovania „vypodávame“.

A je tu ešte jedna vec. Existujú medzi nami ľudia, ktorí sú sami, o ktorých sa nemá kto postarať. Chodím testovať po domoch aj imobilných, ťažko chorých či onkologických pacientov. Tí ľudia žijú v neľudských podmienkach. Kúpu sa vo vlastných výkaloch, ležia vo svojom moči… Vonku je pes, ktorému sa do krvi zarezáva reťaz, lebo mu nemá kto dať žrať a starosta ma tam vlečie, lebo vie, že tam býva opustený dedo. Niektorých tých ľudí nájdeme až v lete, keď už budú len smrdieť. Alebo poznám veľa starých ľudí, ktorí majú zlomeniny krčka stehennej kosti. V kolabujúcej nemocnici ich nevybavia, lebo to nie sú akútne prípady. Nechajú ich doma na konzervatívnej liečbe – ale nemá sa o nich kto starať a nie sú ľudia. Uvidíte, koľko ľudí nám zomrie nie na COVID, ale na odvrátiteľné úmrtia. A toto je dôsledok toho, že zo Slovenska odchádzajú „mraky“ mikrobusov s opatrovateľkami do Nemecka, do Rakúska, do Švajčiarska a do Talianska za dvetisíc eur mesačne.

Čítajte viac: https://www.postoj.sk/69146/caka-nas-plac-a-slzy-snad-si-ludia-aspon-uvedomia-aky-velky-mame-problem

Autor: Michal Magušin

Zdroj: postoj.sk

Foto: fotolia.com