Klimatická zmena neničí len planétu, ale aj naše duševné zdravie. O ekologickej úzkosti sme hovorili s psychologičkou

Posledné obdobie nie je v médiách núdza o správy o tom, že sa naša planéta rúti do záhuby. Čítame, že vymieranie hrozí miliónu rastlinných a živočíšnych druhov, že sa topia ľadovce, stúpa teplota a pribúdajú extrémne prejavy počasia a už i u nás čelíme extrémnemu suchu.

Svet sa mení a apokalyptické scenáre majú už vplyv aj na psychické zdravie ľudí. O ekologickej úzkosti či ekologickej depresii sme sa rozprávali s psychologičkou VERONIKOU KOLEJÁKOVOU, ktorá tieto stavy zaznamenala i u klientov.

Keď som známym povedala, že sa idem rozprávať o environmentálnej úzkosti, takmer každý povedal:“ to mám aj ja“. Na Slovensku zatiaľ k tejto téme veľa článkov nie je, oslovila som teda Ligu za duševné zdravie a oni mi odporučili vás, ako jednu z mála psychologičiek, ktoré už vyhľadali pacienti s týmito stavmi. Aká je teda situácia u nás?

„Environmentálnu úzkosť som už zaznamenala u klientov viackrát, ale len raz v takej intenzite, že išlo o hlavnú tému. No aj vaša skúsenosť naznačuje, že pribúdajú ľudia, ktorí prežívajú znepokojenie nad klimatickými zmenami, ale tento stav zatiaľ nie je natoľko neznesiteľný, že ho potrebuje riešiť, zbaviť sa ho alebo ho dostať do zvládnuteľnej podoby. Ale intenzita správ o tejto téme narastá, takže sa zvyšuje i počet ľudí, ktorí sú nimi zasiahnutí bez toho, aby ich museli sami vyhľadávať.“

Kto sú rizikové skupiny? Literatúra hovorí, že v prvom rade ekologickí aktivisti, ktorí majú k téme najbližšie, ale potom i mladí ľudia, ktorí vnímajú, že klimatická zmena ohrozuje ich budúcnosť.

„Existuje obsiahly manuál  Americkej psychologickej asociácie, v ktorom tím psychológov zozbieral a dal do súvislostí odborné teórie o tom, ako využiť naše poznatky v tejto téme. Upozorňujú na to, že sa preukázateľne dejú intenzívne zmeny v psychike mnohých ľudí ako reakcia na klimatické zmeny. Logicky sú prvou ohrozenou skupinou aktivisti, keďže práve oni nie sú len poslovia informácií o hrozbe, ktorej čelíme, ale tieto informácie aktívne vyhľadávajú a  intenzívne prežívajú dôsledky. Aktivisti sa snažia sa burcovať ľudí k zmene, no namiesto pozitívnej odozvy sa často stretávajú s odmietaním či so zosmiešňovaním. Spoločenské pokrytectvo ich úzkosť ešte viac zvyšuje a ocitajú sa v bludnom kruhu. Navyše, u nich často nepôsobia psychologické obrany, ako u ľudí, pri ktorých to nie je téma číslo jeden.“

To znamená aké?

„Ide o rôzne prirodzené obrany pred stresom a úzkosťou. Úplne základný účinný mechanizmus je popieranie – najjednoduchší spôsob ako skryť problém je ho jednoducho pozametať pod koberec. No pri podobných jednoduchých riešeniach si treba všímať aj to, prečo sa k ním apatický človek uchyľuje, v skutočnosti môže prekrývať paralýzu z toho, že nedokáže s problémom nič robiť, tak si ho radšej vôbec nepustí do vedomia.“

To bude asi spôsob, ako sa s týmito apokalyptickými správami vysporadúva väčšina ľudí…

„Popieranie je jeden zo spôsobov, obrany môžu byť rôzne. Ďalšou jednoduchou obranou je racionalizácia, keď problém síce neskrývame a pomenujeme ho, ale zdôvodníme si, prečo sa nás nedotýka. Buď sa presvedčíme, že to nie je naša vina , lebo počasie je niečo mimo nás,  že zmena už aj tak nedá zastaviť , prípadne že robíme všetko preto, aby sme neprispievali k ohrozovaniu prírody, alebo že médiá zase preháňajú. Spôsobov je veľa, ale aby som nehovorila len o negatívnych, sú aj konštruktívne  – napríklad takzvaná sublimácia, keď premeníme podnet, ktorý nás stresuje, na niečo tvorivé. Z pohľadu aktivistov je to ich snaha nenechať sa úzkosťou pohltiť a stále hľadať nové spôsoby, ako na hrozbu upozorniť a riešiť ju. Čerpajú zo svojej úzkosti a žijú práve osvetou smerom k druhým. Dnes už viac-menej vedia, že ak iba vykreslia obraz apokalypsy, môžu u okolia spôsobiť práve popretie toho, že situácia je zlá.“