O obyčajnosti Igora Matoviča

Hovorí sa, že aj tí najobyčajnejší ľudia sú schopní neobyčajných vecí, ak dostanú šancu. Verila v to moja nebohá stará mama, ktorej najprv učarovala obyčajnosť Vladimíra Mečiara a jeho bandy a dala im tak spolu s ostatnými rozhnevanými voličmi šancu rozoštvať a rozkradnúť túto krajinu na tri dekády vopred. Neskôr, keď Mečiar nadobro vyhorel, zas uverila v obyčajnosť Ivana Gašparoviča, ktorý to prezlečený za menšie zlo dotiahol až do prezidentského paláca a z najváženejšieho úradu v krajine tak urobil obyčajnú frašku.

Vo svete, v ktorom čoraz viac platí priama úmera medzi hlúposťou a slávou, je ľahké podľahnúť predstave, že aj tí najobyčajnejší a najpriemernejší ľudia majú predpoklady spolupodieľať sa na chode vecí, alebo ich nebodaj rovno riadiť.

Koncept obyčajného človeka, na ktorého každý kašle a ktorého teda niekto musí zvlášť chrániť, nie je v slovenskej politike novinkou. Svojho času na ňom parazitoval veľmajster politickej insity Ján Ľupták, neskôr sa obyčajnému človeku začal prihovárať majster populizmu Róbert Fico. Nikomu z doterajších politikov sa však nepodarilo priblížiť sa čo i len na kilometer tomu, ako s konceptom obyčajnosti a priemernosti naložil Igor Matovič.

Pod jeho velením sa obyčajný človek rozhodol chrániť sám. Nemá síce ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, no stáva sa členom ústavnoprávneho výboru. So sklonom k ezoterike a diskografiou chválospevov zjavne prehlušujúcou jeho manažérske schopnosti sa stáva ministrom kľúčového rezortu, usvedčený zo zdieľania hoaxu o veľtrhu detí pre gejov – a teda usvedčený z toho, že je prvotriedny hlupák a niet mu pomoci – je pasovaný za odborníka a je mu pridelená agenda, ktorú, ako inak, nezvláda.

A keďže nikto nebol a nikdy ani nebude tak obyčajný ako samotný Igor Matovič, nikoho neprekvapí jeho neobyčajné rozhodnutie kandidovať do NRSR z posledného miesta kandidátky, ktorej nemalá časť je kyselinou do tváre ženských reprodukčných práv, sexuálnych menšín, a vôbec, vzdelaného a rozhľadeného človeka dvadsiateho prvého storočia. Ten už totiž dávno pochopil, že ozajstnými problémami tejto krajiny, teda okrem už tradičnej korupcie, katastrofálneho stavu justície, prekvitajúcej byrokracie či slabej digitalizácie, sú regulácia sociálnych sietí v kontexte postfaktuálnej doby, klimatická zmena, ktorá bude onedlho hybnou silou nového druhu migrácie, umelá inteligencia, univerzálny príjem a v neposlednom rade prehlbujúca sa nerovnosť, na ktorú už dlhé roky bez zjavného efektu upozorňuje viacero významných svetových ekonómov.

Igor Matovič – človek milión, trnavský Jozef Mak – je však príliš priemerný, obyčajný a zaujatý sám sebou na to, aby realitu dokázal vnímať v jej skutočnej zložitosti a mnohovrstevnosti, a zo zrejmých dôvodov sa obklopuje predovšetkým ľuďmi, ktorí svetu nerozumejú rovnako, ako on sám.

Igor Matovič vo mne od samého začiatku vzbudzoval dojem človeka, ktorého treba ľutovať a nie obdivovať. Už jeho raný monodramatický repertoár sprevádzaný rekvizitami ako z nindža korytnačiek (striekačky, atrapy peňazí) bol viac ako hmatateľný dôkaz toho, že vo svojom vnútri je to zlomený muž, trpiaci histriónskou poruchou osobnosti.

Hovorí sa, že aj tí najobyčajnejší ľudia sú schopní neobyčajných vecí, ak dostanú šancu. Tú Igor Matovič dostal v ostatných voľbách do NRSR. Napriek tomu, že situácia, ktorej musel ako predseda vlády čeliť – a to nehovorím iba o pandémii – nemá v modernej histórii tejto krajiny obdobu, ukázalo sa, že obyčajnosť a podpriemerná mentálna výbava nie je kompatibilná s funkciou, akú zastáva. To dokonale ilustruje skutočnosť, že ani vlastnú diplomovú prácu nedokázal vytvoriť bez vykrádania cudzích myšlienok.

Hoci to v konečnom dôsledku nikoho nemohlo prekvapiť, so zdesením zisťujeme, že druhá vlna koronavírusu jeho vládu zastihla znova nepripravenú. Za tri mesiace relatívneho pokoja nikomu v bezprostrednom okolí Igora Matoviča zjavne ani len nenapadlo nasimulovať možné scenáre vývoja a v spolupráci s dotknutými stranami vopred nachystať detailné a zrozumiteľné opatrenia pre tie najviac pravdepodobné. Opatrenia sú naopak formulované pod tlakom a v režime totálnej improvizácie, pričom sa v priebehu menej ako 48 hodín zásadne menia. Netušíme na základe akých dát, netušíme na základe akej hierarchie, pravidiel či právomocí – predovšetkým však netušíme, kto o nich naozaj rozhoduje. Rovnako netušíme, či budú naozaj platiť alebo sa ešte budú meniť. Hlavným komunikačným kanálom vlády SR a ÚVZSR sa v ostatných týždňoch stal súkromný facebookový profil Igora Matoviča a prevádzky sa o tom, čo musia vo svojich priestoroch zabezpečiť, dozvedajú z dokumentov zverejňovaných na poslednú chvíľu. Predseda vlády skĺza k mikromanažmentu a obviňuje ľudí z nezodpovednosti, hoci sám nedodržiava pravidlá, ktoré na plačových konferenciách ohlasuje.

Dohľadávanie kontaktov nakazených, testovanie, informovanie, plánovanie, predikcia vývoja a mnohé iné kľúčové procesy sú pod taktovkou majstra obyčajnosti zjavne v štádiu meltdownu alebo k nemu smerujú. Desivým dôsledkom absolútneho zlyhania vlády a štátnych orgánov je to, že dva dni po začiatku platnosti nových pravidiel sa centrom Banskej Bystrice vo vzájomnej vzdialenosti menšej ako 80 cm prechádza dvojica mestských policajtov bez rúšok a dispečer na čísle 159, kam telefonujem s otázkou, ako je to vôbec možné, sa ma s prekvapením pýta, či sú rúška v exteriéri povinné. Tí istí policajti ma večer budú pokutovať za to, že môj parkovací lístok expiroval 10 minút skôr, než som sa nakoniec vrátil k autu.

Nebudem radšej ani načínať tému zjavnej nepripravenosti na obdobie, keď bude k dispozícii očkovacia látka a orgánom štátnej moci v predvečer oného dňa docvakne, že vo všetkých procesoch súvisiacich s vakcináciou zlyhali – počnúc plánovaním samotnej distribúcie či skladovania očkovacej látky, končiac informovaním o tom, prečo je dôležité dať sa zaočkovať.

Občania žiadnej krajiny si nezaslúžili škody, ktoré na ich ekonomike a slobode napáchala pandémia. Verím však, že sa z jamy, ktorú nám vykopal koronavírus, nakoniec vyhrabeme. Možno budeme nejaký čas mať hlinu za nechtami, no nakoniec to bude v poriadku.

Ako však v budúcnosti naložíme s poznaním, že do čela krajiny sa vďaka pár marketingovo vydareným scénkam poľahky môže postaviť aj úplne obyčajný a nevzdelaný malomeštiak, priemerný človek bez vízie, to naozaj netuším. Netuším, ako odpovedať svojim študentom na otázku, akú hodnotu má v dnešnom svete poznanie, tolerancia, porozumenie, rešpekt, schopnosť riadiť procesy, chápať veci v súvislostiach a v neposlednom rade vidieť do budúcnosti, ak človek, ktorý má byť etalónom slušnosti, poznania a dôstojnosti, je v skutočnosti obyčajný slaboch, ktorý rieši a vidí iba seba.