Pandémie a úmrtnosť očami demografie – o koľko ľudí zomiera v Taliansku viac ako po iné roky v tomto čase

Existujú presné štatistiky o počte úmrtí v jednotlivých krajinách za konkrétne mesiace, vďaka ktorým dokážeme odhadnúť vážnosť súčasnej situácie.

Asi jedným z najhrozivejších prejavov novej pandémie je veľmi vysoký a stále rastúci počet zomretých v Taliansku, a najnovšie aj v Španielsku. Dá sa predpokladať, že sa pomerne rýchlo (ale azda pomalšie ako v Taliansku) bude zvyšovať aj v ďalších európskych krajinách. Sociológovia Bahna a Klobucký už v komentári vyzdvihli aj niektoré demografické a sociologické príčiny, ako sú vyšší podiel starších obyvateľov a úzke každodenné kontakty s rodinou.

Samozrejme, je to iba istá, asi menšia časť skladačky vysvetlení. Chcel by som uviesť ešte niekoľko ďalších demografických postrehov. Do akej miery sa v týchto krajinách zvýšila úmrtnosť, a ako na celkovú úmrtnosť aktuálne vplývajú úmrtia vplyvom koronavírusu? Zdôrazňujem, že nepíšem o letalite (smrtnosti – hoci nám demografom tento termín príliš nevonia, ale o slovíčka v súčasnej situácii naozaj nejde).

Ako to teda vyzerá? Sme, samozrejme, veľmi ďaleko od hodnôt absolútneho aj relatívneho (v prepočte na počet obyvateľov) počtu zomrelých, ktoré zapríčinili španielska chrípka či čierny mor v 14. storočí, hoci sme ešte ďaleko od aktuálnej pandémie konca. Odhady pre čierny mor musia byť a aj sú vo veľmi širokom intervale, ale že zomrela prinajmenej tretina Európanov, je isté. Niektoré odhady idú nad 50 percent. Asi nezaškodí zopakovať, že čierny mor bol bakteriálneho, nie vírusového pôvodu, a tiež sa šíril z Ázie po obchodných cestách.

Aktuálne čísla sú od situácie spred 700 rokov veľmi vzdialené, a osobne som na základe výsledkov rastúceho počtu medicínskych a epidemiologických štúdií presvedčený, že počet zomrelých v Európe dosiahne iba zlomok počtu zomrelých na španielsku chrípku spred sto rokov. To aj napriek tomu, že európska populácia je dnes dvakrát väčšia a podstatne staršia ako v druhom decéniu 20. storočia.

TISÍCKA DENNE ZNIE HROZIVO

Milióny zomrelých za približne dva až tri roky po 1. svetovej vojne predstavujú skutočne desivé číslo. Donedávna to bola pre nás vzdialená, dávno prekonaná minulosť. Minulosť spojená s vojnou zdecimovanou Európou, s oveľa menej rozvinutou medicínou a virológiou, a s väčšou chudobou.

Lenže keď denne počúvame správy o tom, že počet zomrelých v Taliansku sa priblížil aj k tisícke denne, je to veľmi hrozivé. V komunikácii s mojou rodinou či kolegami práve toto rezonuje asi najviac a vidím, že práve toto číslo vyvoláva najväčšiu obavu.

Aké je vlastne 700, 800 či tisíc denne zomrelých demograficky veľké číslo? Prvý pohľad nie je taký strašný: ak ročne zomrie v Taliansku okolo 600-tisíc obyvateľov, päťtisíc doposiaľ (do soboty 21.marca) zomrelých nevyzerá úplne apokalypticky. Poďme však do väčšieho časového detailu a porovnajme porovnateľné.

V Taliansku zomiera v posledných rokoch mesačne v zimných mesiacoch (keď je počet úmrtí vyšší oproti iným mesiacom) okolo 70-tisíc obyvateľov, napríklad v apríli to bývalo už „iba“ okolo 50-tisíc obyvateľov. V marci to v posledných troch zdokumentovaných rokoch (2015 – 2018) bolo necelých 60-tisíc obyvateľov. Za „normálnych“ okolností teda v Taliansku v marci zomiera dvetisíc obyvateľov denne.

Dnes v dôsledku koronavírusu zomiera denne o približne tretinu ľudí viac, a to je skutočne hrozivé číslo. Prirodzene, u menšej, ale nie zanedbateľnej časti obyvateľov, predovšetkým seniorov s inými vážnymi diagnózami, koronavírus iba takpovediac spolupôsobil (koincidencia). Tak či tak je to číslo hrozivé, a štvrtinová či tretinová kladná odchýlka od bežných mesačných hodnôt je veľmi vysoká. Napokon, napríklad problémy s kremáciami to iba dokazujú. Taliansko je krajinou s najvyššou strednou dĺžkou života v Európe. Teraz však určite zaznamená zhoršenie týchto hodnôt, najmä v seniorskom veku, čo je po druhej svetovej vojne v západnej Európe nevídaný jav.

AFRIKA MÁ VÝHODU V ZLOŽENÍ POPULÁCIE

Koronavírus v Európe je nám najbližší geograficky i z hľadiska jeho vnímania ako hrozby. Pristavil by som sa však na chvíľu pri Afrike. Ani vo vedeckej komunite nepanuje zhoda ohľadom potenciálu a predikcií šírenia koronavírusu na tomto kontinente (vírus verzus klimatické pomery). Ak by mali pravdu viac pesimisticky naladení epidemiológovia, čakala by nás skutočná pandemická apokalypsa. Predsa však, výhodou je demografická mladosť africkej populácie v kontexte vysokej úmrtnosti na koronavírus vo vyššom veku.

Vo viac ako miliardovej Afrike je necelých 50 miliónov obyvateľov vo veku 65 a viac rokov, a „najstarších starých“ vo veku 80 a viac rokov je necelých šesť miliónov. V obrovskej Afrike teda iba o jeden a pol milióna viac ako v Taliansku. A tie najchudobnejšie krajiny s najhoršími hygienickými podmienkami a zdravotníctvom, sú (našťastie) demograficky najmladšie. Napríklad v 24-miliónovom Nigeri je iba 55-tisíc obyvateľov vo veku 80 rokov a viac. Paradoxne by tak sama nízka stredná dĺžka života mala pôsobiť proti jej výraznému znižovaniu vplyvom koronavírusu. Toto by (čisto z pohľadu úmrtnosti) mohla byť výhoda aj v segregovaných komunitách na Slovensku s podstatne nižším zastúpením seniorov a vyššou mierou uzavretosti a mobility.

NA AIDS ČI HORÚČAVY ZOMRELO VIAC ĽUDÍ

Hoci sa zdá, že od španielskej chrípky nás nič vážne (okrem konfliktov) nepostihlo, nie je to celkom tak. Pripomenul by som, aký výrazný bol vplyv pandémie HIV/AIDS v globálnej mierke a na úrovni niektorých kontinentov a krajín. Podľa štúdií OSN v roku 2015 v skupine 53 najpostihnutejších krajín bolo o 129 miliónov (približne o tri percentá) menej obyvateľov kvôli úmrtnosti na AIDS. V skupine siedmich afrických krajín, kde bola HIV vírusom infikovaná viac ako pätina populácie v reprodukčnom veku (Botswana, Zambia, Namíbia a ďalšie), sa prepadla stredná dĺžka života od 80. rokov do prelomu milénií takmer na polovicu, teda doslova na „stredoveké“ hodnoty 32-35 rokov.

Nuž a zabudnúť by sme nemali na vlny horúčav, ktoré výrazne ovplyvňujú krátkodobé štatistiky úmrtnosti, a narúšajú „hegemóniu“ zimných mesiacov v rebríčku počtu úmrtí. Počas horúceho leta 2003 vo Francúzsku i v Taliansku v dôsledku horúčav zomrelo okolo 20-tisíc obyvateľov, celkovo v Európe okolo 70-tisíc. Od týchto hodnôt sme v súčasnosti ešte stále ďaleko, ale už to nie sú rozdiely v rádoch. Navyše, demografi a ďalší výskumníci v projekte CANICULE odhadli, že v niektorých krajinách sa počas horúčav úmrtnosť na mesačnej báze zvýšila oproti letným mesiacom v iných rokoch o viac ako desať percent, čo je významné, ale stále je to menej ako v dnešnom Taliansku.

Dnes však platí (chcem vidieť pohár skôr poloplný), vírus zatiaľ usmrtil výrazne menej obyvateľov na celom svete ako jedna vlna horúčav v Európe, jednu sedminu (niečo vyše 10-tisíc v nedeľu 22. marca verzus 70-tisíc). A chcem veriť, že keby som písal tento článok o pol roka neskôr, v zlomku 1/7 by nebolo potrebné navzájom vymeniť čitateľ a menovateľ…

Autor: Branislav Bleha, demograf, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava

Zdroj: https://fns.uniba.sk/pandemie/

Foto: fotolia.com