Plošné testovanie na Covid – otázniky a výkričníky (analýza)

Plošné testovanie na SARS-COV2 (Covid-19 alebo Corona vírus) je jedným z navrhovaných opatrení vlády premiéra Igora Matoviča. Je zároveň reakciou na negatívne vyvíjajúce sa trendy v šírení infekcie, zároveň pokusom o získanie relevantných dát a zároveň je určitým prejavom ochoty a sily terajšieho vládneho kabinetu. Kritici tohto opatrenia sa väčšinou stretávajú práve v tejto diskusii- ide tu skôr o odbornú aktivitu alebo o politickú činnosť?

V konečnom dôsledku na tom pre slovenského občana asi ani veľmi nezáleží, pretože zdravotný stav každého človeka je dôležitý bez ohľadu na kontext jednotlivých úkonov.

Skôr je pre nás problematické, keď si nie sme istí logickosťou a odbornosťou jednotlivých zdravotných opatrení.

Plošné testovanie: kde, kedy, ako?

Priame prevedenie plošného testovania sa, nech je to akokoľvek ironické, má podobať na voľby. Volebné okrsky slúžili ako vzor testovacích okrskov, samotné testovanie by malo v mnohých prípadoch prebiehať v miestnostiach, ktoré sa takisto používajú ako volebné.

Aktuálne je identifikovaných približne 5000 odberných testovacích miest, na ktorých sa v priebehu troch víkendov (vždy od piatka do nedele) má testovať v čase od 08.oo ráno do 20.oo večer.

V prípade, že by to počasie dovolilo (čo je na prelome októbra a novembra neveľmi pravdepodobné), by sa mal celý proces testovania odohrať v exteriéri. Ak to však nebude možné, čo v tejto chvíli treba automaticky predpokladať, testovacie aktivity sa premiestnia do vnútorných priestorov.

Medzi tieto odberné miesta patria aj mestské úrady, pošty alebo dokonca školy (pričom zostáva otázkou, nakoľko bezpečné toto konanie vlastne je – v nedeľu sa bude do večera v škole testovať niekoľko stoviek alebo tisícov ľudí, a hneď ráno tam majú nastúpiť deti na hodinu matematiky?).

Priestor je prvým problematickým aspektom plošného testovania.

Našli sme pozitívneho človeka – a teraz čo?

Pochopiteľne, cieľom plošného testovania je zistiť, koľko ľudí v našej populácii sa už nakazilo novým vírusom.

Počas testovania sa na jednom mieste – potenciálne v jednej miestnosti – testuje naraz niekoľko ľudí. Nie je totiž možné zariadiť, aby sa vždy testovalo výlučne po jednom a aby sa po každom pacientovi dezinfikoval priestor, pretože ľudí je veľa a zdravotníkov málo, a tak je pre zdravotnícky personál dôležité pracovať vysokým tempom. V praxi to znamená, že v jednej volebnej miestnosti sa môžu naraz testovať pokojne aj traja pacienti, každý u svojho zdravotníka.

Antigénové testy, ktoré pri plošnom testovaní budú použité, sa spoliehajú na výter z nosohltana (latinsky: nasopharynx) – viď obrázok – modrá časť.

Výter z nosohltana prebieha tyčinkami, ktoré sú v zásade veľmi podobné tým, ktoré slúžia na hygienu uší. Do nosohltana sa tyčinka dostáva cez horné dýchacie cesty – v praxi to znamená, že pacientovi zdravotník zavedie tyčinku cez nos, a táto tyčinka sa nosnou dutinou dostane až k nosohltanu.

Pri výteroch z nosa však nie je neobvyklé, že pacient začne kašľať, kýchať alebo ho napne na vracanie. Prirodzene, počas testovania nos a ústa pacienta nie sú zakryté, pretože inak by testovanie nebolo možné, a teda v prípade kašľa či iných reakcií sa kvapôčky slín a hlienov z tela pacienta rozprsknú do okolia – a takisto priamo na výskumného zdravotníka, ktorý stojí pred ním.

Samotné testovanie sa pri svižnom tempe dá stihnúť za asi minútu  a potom nasleduje vypísanie krátkeho dotazníka, ktoré takisto trvá asi minútu. V ideálnom stave sa teda za hodinu pri jednom zdravotníkovi vystrieda možno aj 30 pacientov. Títo po svojom testovaní čakajú vonku asi 20 minút, kým dostanú výsledky.

Predstavme si teraz, že človek čakajúci vonku dostane pozitívny výsledok – z testovania, na ktorom bol 20 minút predtým. Odkedy testovali tohto jedného pozitívneho pacienta, ten istý zdravotník už mohol otestovať aj desať ďalších. Títo desiati sedeli na tom istom mieste, dýchali to isté ovzdušie a dotýkal sa ich ten istý zdravotník, ktorého mohol tento jeden pozitívny pacient kontaminovať svojimi kvapôčkami.

A teraz čo?

Ak sa zistí, že tento jeden bol pozitívny, začne sa sanitačný proces odberného miesta? Nastane dezinfekcia celej miestnosti? Ako si všetci tí, ktorí boli na teste po ňom u toho istého zdravotníka, môžu byť istí, že sa nemohli od tohto jedného pozitívneho pacienta nakaziť?

Zdravotníci sú chránení impregnovanými skafandrami, ktoré chránia ich telá pred vírusom, avšak to zároveň znamená, že tieto skafandre na sebe vírus udržia – z vonkajšej strany kvapôčky na skafandri ostávajú, keď ich pacient kontaminuje. Rovnako zostávajú mikročastice aj vo vzduchu, a teda noví pacienti, ktorí prišli na test k tomu istému zdravotníkovi, sú v tej chvíli v oveľa väčšom riziku nákazy, než by zažili napríklad doma alebo v práci.

Ako presne budeme vlastne reagovať na to, že niekoho pozitívneho (a potenciálne infekčného) sme našli?

A čo s tými ostatnými, ktorých to mohlo ohroziť?

Ešte existuje najhoršia možnosť – a môžeme len dúfať, že sa nepotvrdí – že sa to spätne nebude riešiť. Jednoducho by každý dostal svoj výsledok, pozitívny alebo negatívny, a miestnosti by sa to už netýkalo, dezinfikácia by neprebehla, nebolo by potrebné ‚šíriť paniku‘. To by bolo to úplne najhoršie „riešenie“ na svete, ale keďže technické problémy ešte neboli úplne vyriešené vo verejnej diskusii, je to stále otvorená možnosť – aj keď dúfam, že nie pravdivá.

Poradie podľa abecedy, podľa rodiny, podľa povinností…

Pacienti na test budú stáť v jednosmerných radoch, do ktorých budú prichádzať postupne. Táto postupnosť môže byť buď náhodná – ako napríklad pri voľbách – a teda sa jednoducho postavia do radu, alebo bude nejakým spôsobom organizovaná – napríklad abecedne podľa priezviska.

Predstavme si, že by to bolo podľa abecedy. Medzi prvými by teda bola testovaná napríklad celá rodina Ábelovcov, pretože sú medzi prvými v abecede. V čase, keď oni navštívia odberné miesto – interiér – je toto miesto ešte relatívne čisté. Rovnako i chodba, ktorá k nemu vedie, rovnako i kľučky a dvere, rovnako i všetky ostatné lokálne predmety v kontexte súvisiacom s odberným miestom. Medzi poslednými by bola testovaná rodina Želkovcov. Ak  by sa na jednom odbernom mieste urobilo denne 1000 testov, oni by prišli v poradí až po čísle 900. Logicky to znamená, že by to odberné miesto bolo oveľa kontaminovanejšie, zdravotnícky personál v čase ich testovania oveľa unavenejší, a teda náchylnejší robiť chyby, a okrem toho by aj chodby, kľučky či miesta, kde sa čaká na výsledok testovania, boli v relatívne horšom stave, než mala rodina Ábelovcov na začiatku testovacieho dňa.

Samozrejme, existuje možnosť pravidelne dezinfikovať všetky plochy alebo podobne, avšak v niektorých okrskoch by to mohlo spôsobiť nesmierne časové komplikácie, čo znovu môže naznačiť uponáhľanie sa, tlak a organizačný kolaps – len Petržalka má približne 100.000 obyvateľov na asi 30km štvorcových. Aby sa stihol test, dotazník a sanitácia čo i len pre polovicu z nich, štát a mesto by museli zabezpečiť a extrémne spoľahlivo zorganizovať obrovské množstvo materiálu a zdravotníckych pracovníkov. Títo zdravotníci by zároveň pracovali od piatku do nedele dvanástky, čím sa efektívne narušuje bežné fungovanie zdravotníckych zariadení po celý piatok, pretože miesto tradičnej služby by títo zdravotníci nastúpili na odberné miesta. A potom zasa v pondelok späť do práce po troch dvanástkach na odberných miestach, neoddýchnutí a psychicky i fyzicky vyčerpaní. …a to je len jeden z možných negatívnych dôsledkov preťaženia odberných miest a lokálneho zdravotníckeho aparátu.

Otázkou zostáva, či by sa nemalo celkové poradie určiť napríklad podľa veku, najstarší a najzraniteľnejší najprv a najmenšie deti naposledy, čím by systém korešpondoval s náchylnosťou zomrieť na infekciu, v prípade, že by sa ňou mali ľudia nakaziť na odbernom mieste – starší pán Želko by mal oveľa viac dôvodov testovať sa medzi prvými ako desaťročný Ábelovie chlapec, ktorý by Coronu s najväčšou pravdepodobnosťou porazil celkom hrdinsky.

Otázkou však zostáva, či je vôbec možné v takýchto prípadoch nájsť relatívne spravodlivý spôsob vytvárania poradia, ak máme stihnúť otestovať milióny Slovákov za tri víkendy, čo je minimálne extrémne ambiciózny plán.

Boli sme na teste, sme negatívni, a teraz čo?

Väčšina testov bude mať negatívny výsledok. Už doteraz sa testujú tisíce pacientov denne na Slovensku a státisíce vo svete, a teda môžeme bezpečne predpokladať, že pozitívnych výsledkov by nemala byť ani pätina z celkového počtu vykonaných testov. Tí ľudia, ktorí dostali negatívny výsledok, teda nebudú v  karanténe.

Čo to však znamená?

Môžu alebo nemôžu sa stretávať s ľuďmi, ktorí otestovaní ešte neboli? Budeme sa na uliciach, v obchodoch a v práci navzájom jeden druhého pýtať, či máme potvrdenie o negatívnom teste? Ako vlastne budeme vedieť, či sme v bezpečí? Čo ak slečna Ábelová, ktorú otestovali medzi prvými, žije s pánom Želkom, ktorého otestujú medzi poslednými? Musia spolu prestať žiť, kým sa neotestujú obaja? Alebo slečne Ábelovej vôbec negatívny test nepomôže, pretože musí byť v karanténe s pánom Želkom? Alebo je úplne jedno, že pán Želko nebol testovaný, a teda pokojne môže mať aj Coronu, ale slečny Ábelovej sa to netýka, veď ona je papierovo negatívna, a teda môže pokojne chodiť von?

V tomto systéme je extrémne vysoký počet logických medzier, pričom každá z nich je dostatočne široká na to, aby cez ňu preliezol nový vírus. Zároveň je jasné, že antigénový test odhalí nový vírus len v prípade, že ho v sebe pacient nosí len dobe, kedy sa ešte tento druh testovania považuje za spoľahlivý. Ak však miniete tento interval, výsledok bude negatívny, a aj naďalej sa môžete stretávať s ostatnými ľuďmi a pokojne roznášať infekciu ďalej, pretože nemáte ako vedieť, že ste nositeľom a prenášačom infekcie.

Rovnako existuje psychologický predpoklad, na ktorý sa veľmi často zabúda. Keď ľudia zistia, že sú negatívni, odľahne im a opadne z nich stres. Na základe tohto upokojenia existuje aj predpoklad, že do určitej miery poľavia v dodržiavaní opatrení, pretože sú predsa negatívni a stretávajú sa výlučne len s negatívnymi ľuďmi, ktorí určite so sebou majú dôkaz svojej negativity – veď všetci ostatní zostanú v karanténe.

Vo všeobecnosti platí, že čím bezpečnejšie sa ľudia cítia, tým menej sú opatrní. Koniec koncov aj preto boli svadby a rodinné oslavy ideálnymi miestami na šírenie Covidu, pretože všetci automaticky usúdili, že si sú blízki, a teda nemajú dôvod zdráhať sa kontaktu.

Predstave si, že po plošnom testovaní budú na Slovensku len dve skupiny obyvateľov – tí, ktorí sú zamknutí doma, a tí, ktorí majú negatívny test, a teda sú aj vonku – a títo vonku si budú plne vedomí toho, že sú sami negatívni a sú obklopení negatívnymi ľuďmi.

Z tohto procesu môže vzniknúť nová veria falošného pocitu bezpečnosti. …a okrem toho sa vždy nájde niekto, kto sa nenechá obmedzovať a zavrieť hlúpymi vládnymi opatreniami, a tak pôjde rebelsky do sveta, aj keby mal niekoho nakaziť.

A predsa aj nositelia negatívneho testu môžu šíriť nákazu

Nie všetci, ktorí boli v čase testovania negatívni, boli negatívni preto, že by boli úplne zdraví – niektorí Covid mali, avšak v takom časovom rozmedzí, ktoré antigénový test nedokáže odhaliť.

U týchto pacientov teda infektivita prepukne až pár dní po teste – v čase, keď nie sú v karanténe a stýkajú sa relatívne bezpečne len s ostatnými negatívne testovanými ľuďmi. Rovnako je dôležité brať do úvahy, že antigénový test nie je stopercentne spoľahlivý. Existuje predpoklad, že niekoľko prípadov nákazy sa cez testovanie prešmykne s negatívnym výsledkom aj preto, že naša technológia nie je dokonalá.

Takisto je však dôležité brať do úvahy ľudský faktor. Ak by na jednom odbernom mieste súbežne prebiehali tri testy, znamená to, že za hodinu by cez toto miesto pokojne mohlo prejsť aj 60 pacientov. Pri takomto počte testov a vzoriek nastanú aj chyby – napríklad zámeny vzoriek – ktoré sú prirodzene spojené s ľudskou činnosťou. Tieto chyby sa budú odzrkadľovať aj s ohľadom na dĺžku testovacieho dňa – čo bude viac ako 12 hodín, pričom zdravotnícky personál strávi celý tento čas v nepohodlných podmienkach a vo veľmi nepríjemnom gumovom oblečení, pričom zároveň bude nevyhnutné pracovať rýchlym tempom, aby sa mohlo otestovať čo najviac ľudí za čo najkratší čas.

Všetky tieto faktory spolu naznačujú, že cez plošné testovanie nevyhnutne prejde aj niekoľko prenášačov infekcie. Títo prenášači však budú obklopení ľuďmi, ktorí môžu nadobudnúť falošný pocit bezpečnosti vyplývajúci zo všadeprítomných nositeľov certifikátu o negatívnom výsledku testovania.

A tak sme šírenie infekcie nezastavili, len zmenili podmienky, v ktorých sa mu však stále môže dariť.

Čo ak len jeden z nás odmietol testovanie?

Možno to naše systémy prekvapí, ale vo väčšine slovenských domácností žije viac ako jeden človek.

Ak je čo i len jeden človek pozitívne testovaný na Covid, v domácnosti nastáva karanténa. Platí to o školákoch i pracujúcich, ktorí na Slovensku väčšinou zostávali v domácom väzení so všetkými členmi domácnosti, kým s istotou neprebehla infekčná doba a nerealizovalo sa dodatočné testovanie na overenie prekonania ochorenia. V tomto prípade však ide o veľmi odlišný prípad – akonáhle občan nejde na test, zostáva v karanténe.

Čo ak však v mojej domácnosti žije len jeden človek, ktorý z nejakého dôvodu odmieta testovanie? Sme v karanténe automaticky všetci? Znamená to teda, že plošné testovanie obyvateľstva je v praxi len plošným testovaním ochoty domácností dohodnúť sa spoločne, či testovať, či netestovať?

Ak nepresvedčím všetkých ostatných členov domácnosti zúčastniť sa testovania, nemá pre mňa žiaden význam, aby som sa dal testovať len ja sám, pretože aj tak sa ocitnem v karanténe kvôli ostatným? Čo v prípadoch problémových rodín, v ktorých niektorý z členov odmieta komunikovať?

A čo potom, ak by však náhodou platilo, že by sa ocitol v karanténe len ten jeden netestovaný človek, ostatní môžu ísť von? To by totiž vytvorilo ďalšiu vstupnú bránu pre Covid, ako sa dostať do spoločnosti – časť rodiny sa ide dať testovať a je negatívna, teda sa môže pohybovať v spoločnosti. Ten jeden človek, ktorý sa nedal testovať, zhodou náhod Covid má a nakazí aj ostatných – hoci sa javili negatívne. Tento scenár by ale bol v skutočnosti tým lepším prípadom.

Väčšina slovenských domácností, v ktorých žijú napríklad seniori alebo vážne chorí ľudia, v skutočnosti bezpečnostné opatrenia už celé mesiace zodpovedne dodržiava. Snažíme sa udržať našich seniorov doma, vozíme ich k lekárom, chodíme im na nákupy, zakazovali sme im napríklad navštevovať verejné omše a modlitby – kým ešte boli otvorené.

Naši najzraniteľnejší seniori už vlastne žijú v karanténe. Ak by sa aj prišli dať otestovať, zistili by, že sú negatívni, veď na to sme ich aj zamykali doma, a odrazu by zasa mohli chodiť von – lenže zväčša by aj tak nechodili, lebo by stále nebolo kam.

A možno by sa nešli dať otestovať, pretože na to nemajú dôvod a vyhrážka desaťdňového domáceho väzenia pre nich nemá význam, lebo aj tak sú zatvorení doma.

LENŽE to, že by sa nešli dať testovať, by mohlo doma zamknúť aj ich rodiny, a to by nebolo dobré. Takže by naši seniori vlastne v tomto prípade mohli byť donútení ísť na test čisto preto, aby nikoho iného z domácnosti neobmedzili – a v konečnom dôsledku by sa na tom testovacom mieste ocitli v oveľa väčšom nebezpečenstve nákazy než vôbec hocikedy doteraz od začiatku opatrení v apríli.

Celá problematika jasne ukazuje, že momentálne prezentovaný systém plošného testovania má veľké množstvo rezerv.

Problém so zdravotníkmi – dobrovoľníkmi

Slovensko má dlhodobý problém so zdravím rezortu zdravotníctva. To nie je na diskusiu, to je, bohužiaľ, už niekoľko desaťročí trvajúca realita.

Na plošné testovanie, ktoré sa má odohrávať na 5000 odberných miestach, by bolo potrebné získať desaťtisíce zdravotníckych a administratívne-zdravotníckych pracovníkov, ktorých teraz jednoducho nemáme k dispozícii. Veľká časť projektu plošného testovania sa spoliehala na dobrovoľníkov, dobrých samaritánov zo sveta zdravotnej starostlivosti, ktorí by sa tejto akcie zúčastnili. Bohužiaľ, kabinet čoskoro zistil, že toľko svätcov na Slovensku jednoducho nie je, a to z viacerých dôvodov.

Po prvé, takmer žiaden zdravotník nemá v našom systéme práve lichotivé postavenie a celá zdravotnícka obec je v podstate stále pripravená ísť do štrajku, pričom dôvodov má na to celé tucty.

Po druhé, prezentovaný projekt plošného testovania zahrňoval veľa práce a veľmi málo motivácie, a to zvlášť pre zdravotnícku obec, ktorá už je bez tak na Slovensku často prehliadaná.

Vládny kabinet sa teda najprv skúšal držať lekárov, sestier a medikov, avšak to nestačilo. Neskôr teda oslovil aj ostatné typy zdravotníkov, napríklad farmaceutov. A sú to napríklad farmaceuti, ktorí sa na Slovensku cítia dlhodobo ignorovaní a musia sa každodenne stretávať s problémami v komunikácii s lekármi, s úradmi a s poisťovňami, pričom ani jedna z doterajších vlád od vzniku samostatnej republiky ich nemala v úmysle veľmi počúvať.

Dobrovoľnícky model zdravotnej asistencie pre plošné testovanie jednoducho nevyšiel, a tak sa vláda Igora Matoviča rozhodla ponúknuť im finančnú odmenu.

Problém s finančnou odmenou pre zdravotnícky personál

A táto odmena je ďalšie fiasko, hoci je zrejme myslená dobre.

Momentálny navrhovaný honorár pre zdravotníkov, ktorí by počas plošného testovania slúžili na odberných miestach, je 7€ na hodinu, a k tomu odmena 20€ za každý pozitívny nález ochorenia Covid-19. 20€ bonus za nález – čo sú peniaze v hodnote takmer troch hodín na odpracovanom mieste. Tento bizarný pokus o kompromis má hneď niekoľko problémov, na ktorých sa potkýna.

Po prvé, neodmeňuje zdravotníkov spravodlivo – všetci budú pracovať v plnom nasadení viac ako dvanásť hodín, ale tí, ktorí pracujú v zamorených oblastiach, paradoxne dostanú viac peňazí, pretože nájdu viac Corony, aj keď nie sú vo väčšom nebezpečenstve – majú predsa skafander, ktorý funguje porovnateľne spoľahlivo pri jednom aj pri stovke prípadov.

Po druhé, môže vytvoriť motiváciu falšovať vzorky, ak to bude možné – predsa za hodinu sme schopní vybaviť aj 20-30 pacientov. To by bolo peňazí, keby za hodinu bolo aspoň päť pozitívnych po 20€, no nie?

Po tretie, tento ‚ekonomický model‘ je v skutočnosti len akási marketingová Achillova päta. Dezinformačná scéna i rozumní skeptici sa zhodli na tom, že 20€ za jeden pozitívny test je dosť veľké lákadlo pre chudobného zdravotníckeho dobrovoľníka – napríklad študenta medicíny – aby vyskúšal podvádzať.

Inými slovami, odmeňovanie za nález Corony len zníži dôveru pacientov voči vlastnému zdravotníckemu personálu, ktorý to, paradoxne nie vlastnou vinou, má v očiach Slovákov nahnuté už teraz.

A po víkende príde pondelok

Tak či onak, testovací víkend sa skončí.

Do systému by nám mali prísť státisíce až milióny výsledkov, ktoré budú len do určitej miery spoľahlivé, len do určitej miery relevantné, len do určitej miery aktuálne a v čase, keď budú úspešne nahodené v databáze – čo by sa mohlo stihnúť do týždňa – už vlastne budú aj zastarané. Antigénový test nie je ani najspoľahlivejší, ani sa z neho nedá dobre predpokladať vývoj. Zároveň však táto procedúra bude stáť milióny (desiatky alebo stovky miliónov?) za ktoré by bolo možné nakúpiť aj iné zdravotnícke pomôcky alebo ponúknuť rentabilnejšie riešenia.

Ako teda vieme, že toto je ten správny postup v dnešnej situácii?

Prvé dôsledky úvodnej časti sa zrejme začnú prejavovať už v pondelok 26. októbra po ukončení prvej fázy testovania.

Autor: Patrik Lenghart

Zdroj: dennikn.sk

Foto: fotolia.com, TASR