Počula som, že by som mohla chodiť domov ku klientom. To mi pripadá neskutočne hlúpe (podnikatelia hovoria, čo prežívajú)

Po necelom roku sme sa podnikateľov pýtali, čo prežívajú. Rozprávali sme sa s tou istou skupinou ľudí, ktorú na jar šokovalo, ako veľmi počas korony ich podnikanie a životy narazili.

Základný viditeľný rozdiel v nálade malých podnikateľov je v tom, že pribúda ľudí, ktorým sa podarilo kríze prispôsobiť a budúcnosť už nevidia len čierno. Takmer vôbec však optimistov nenájdete v gastre a v službách. Sú vystresovaní a vo svojom biznise hľadajú pevný bod, hovoria, že sa ocitli v neistote, v ktorej im neostáva nič iné len hibernovať a dúfať v lepšiu a skorú budúcnosť. Naopak, podnikateľom pôsobiacim mimo spomenutých odvetví stačilo prekonať počiatočnú paniku a vyľakanie – na strane zákazníkov, ale aj ich samých. Po turbulentnom marci a apríli však opäť chytili vietor do plachiet a okrem toho, že musia pracovať z domu, sa v ich biznise veľa nezmenilo.

Päť príbehov podnikateľov najprv stručne:

Zistil som, že je zbytočné si niečo plánovať, dokážeme iba prežívať z mesiaca na mesiac, ale väčšinou ideme zo dňa na deň.

Eugen, prevádzkuje predajňu s kávou

Keď sme chodili na tie tréningy šiesti, najprv to chlapcov bavilo, ale po čase strácali záujem. Neboli ani zápasy, chodili si iba zahrať hokej. Trénovali, ale nemali nijaký cieľ.

Martin, hokejový tréner

Rokovania o investičnom úvere sa pre vírus úplne stopli a my sme neboli schopní získať financovanie. Avšak po mesiaci práce a zverejnení výsledkov firmy sa s nami banka začala znova baviť a úver sme napokon získali. My sme tie banky nakoniec chápali, lebo sa tiež zľakli. Ja by som ako banka robil to isté.

Peter, majiteľ architektonického ateliéru a stavebnej firmy

Počula som, že by som mohla chodiť domov ku klientom. To mi príde neskutočne hlúpe. Ku mne nemôže chodiť nikto, pritom mám všetko vydezinfikované, maximálne čisté a môže prísť naraz len jeden človek. Jednoducho, chodiť k rôznym ľuďom domov je pre mňa oveľa nebezpečnejšie, lebo nikdy neviete, do akej domácnosti idete, kto všetko tam žije. Toto odmietam robiť.

Mária, majiteľka salónu pedikúry

Na začiatku bolo zľaknutie sa a zaznamenali sme pokles záujmu o reality. Ale postupne sa to vyrovnalo a mali sme úplne štandardný rok, možno ešte o niečo lepší, ako bol predošlý.

Ľudovít Józsa, šéf realitnej kancelárie

A teraz celé príbehy:

Je to kríza. Peniaze prídu a hneď odídu. Nedá sa nič plánovať

Mám malé občerstvenie, kde predávam kávu so sebou. Vláda zakázala ľuďom vychádzať, ale prevádzky nechala otvorené, tak sa trápime.

Je to ako v Kocúrkove. Kaviareň držím otvorenú. Neprepustil som ani zamestnankyňu. Ak by som ju prepustil a zavrel to, tak by som už nikdy neotvoril.

Využívam aj podporné schémy. Žijem zo dňa na deň. Čakáme, čo bude. Oproti roku 2019 mi klesli tržby o 40 až 60 percent.

V marci bola pandémia niečo nové a teraz, nie že by som sa s tým naučil žiť, ale prišiel som o akékoľvek očakávania. Zistil som, že je zbytočné si niečo plánovať, dokážeme iba prežívať z mesiaca na mesiac, ale väčšinou ideme zo dňa na deň.

Popri predávaní kávy som zvykol ešte pred pandémiou zapožičiavať kávovary do kancelárií s tým, že si potom od nás kupovali kávu. Tento zdroj príjmu je, pochopiteľne, počas homeofficeov teraz v útlme. Obchodné vzťahy sa prerušili.

O štátnu podporu som požiadal okamžite. Moja skúsenosť je, že odkedy zaviedli Prvú pomoc +, tak nastalo vo vyplácaní podpory mierne spomalenie. Napríklad peniaze za október mi prišli až niekedy v januári. Ani s podporou od štátu sa však nedá normálne vyžiť. Je to krízový stav. Peniaze prídu a hneď odídu. Nedá sa nič plánovať.

O podporu nájmu som ani nežiadal, to bolo veľmi komplikované. Takže platím nájomné ďalej. Niekedy sa mi podarí zaplatiť načas, niekedy trochu neskôr. Majiteľ mi nedokázal znížiť nájomné.

Čo sa týka úveru, banky posunuli splátky tak, ako im to uložil zákon, ale neurobili nič navyše. Ony na pandémii nič nestratili. Všetci strácame, celá spoločnosť na tej pandémii niečo stráca, len banky ostali na svojich pozíciách.

Nad alternatívnym plánom podnikania ani neuvažujem. Nemyslím na to, čo bude, keď budem musieť zatvoriť. Keď už meliete z posledného, tak už chcete prísť k nejakej záchrane. To je jediná alternatíva. Ja to robím hlavne preto, že mám tu kávu rád, inak by som sa na to vykašľal.

Eugen, prevádzkuje predajňu s kávou

Hokejový zväz na mňa nemal peniaze. Pomáhal som na pošte aj v sťahovke

Som hokejový tréner mládeže. Takže trénujem deti do 10-11 rokov. Zo zväzu nám od apríla neprišla nijaká pomoc. Keďže väčšina z nás trénerov sú živnostníci, v podstate sme na to ostali sami.

Pomoc od štátu sa mi podarilo získať až teraz. Za rok 2019 mi totiž nevznikla povinnosť platiť odvody, a preto som si o pomoc od štátu mohol zažiadať až od začiatku tohto roka. Medzitým som robil práce pomimo. Pomáhal som v sťahovacej službe, na pošte, bral som rôzne brigády.

Na začiatku pandémie som sa pokúšal o tréningy online, tie som robil zadarmo, lebo mi na chalanoch záleží. Potom v lete, keď sa mohlo ísť na ľad, tak sme trénovali aj normálne, za to som dostal aj zaplatené. Neskôr sme mohli ísť na ľad len šiesti, to nebolo bohviečo.

Momentálne sa s klubom snažíme znova rozbehnúť online tréningy. Verím, že tento projekt dokážeme nakopnúť, ale nerátam s tým, že sa mi príjem z trénovania zase niekedy naplno vráti.

Situácia nie je dobrá ani pre deti, lebo pandémia im bráni v rozvoji. Myslím si, že deti toho pohybu doma veľa nemajú. Na mnoho z nich ani rodičia nemajú čas. Na ne táto pandémia ešte bude mať následky. V určitom veku je rozvoj jednotlivých pohybových zručností viac efektívny.

Napríklad keď má desaťročný trénovať obratnosť, bude sa mu trénovať ľahšie ako jedenásť- alebo dvanásťročnému. Podľa mňa určite niektoré veci po pandémii už nedoženú.

Na druhej strane, pandémia vytvára priestor pre chlapcov, aby si teraz doma uvedomili, prečo ten šport vlastne robia, aby dokázali pracovať sami na sebe, aby neboli nútení rodičmi a aby si sami našli ten čas sa tréningom venovať. Aby na sebe pracovali preto, že chcú byť po pandémii pripravení na ľad. Otázka je, kedy ta pandémia skončí.

Dúfam, že sa budeme vedieť vrátiť do normálu. Je to totiž rozdiel, aj keď majú chalani trénovať na ľade v menších skupinkách. Keď je na ľade celý tím, je medzi nimi väčšia dravosť, chcú sa zlepšovať, lebo je tam medzi nimi konkurencia.

Keď sme chodili na tie tréningy šiesti, najprv to chlapcov bavilo, ale po čase strácali záujem. Neboli ani zápasy, chodili si iba zahrať hokej. Trénovali, ale nemali nijaký cieľ.

Martin, hokejový tréner

Nielenže sme nemuseli prepúšťať, ešte sme aj zamestnali ďalšieho architekta

S manželkou máme architektonické štúdio a stavebnú firmu. Špecializujeme sa na interiéry. Na začiatku pandémie nám ľudia odskočili od rozbehnutých projektov. Spôsobilo nám to celoročný pokles tržieb o zhruba 200-tisíc eur. Zhruba od konca apríla sa však situácia začala normalizovať, bolo treba len vydržať a trochu zmeniť stratégiu a prístup.

Zvládli sme sa adaptovať na prostredie. Zmenili sme formu komunikácie, takže sme začali robiť návrhy, projektovú dokumentáciu a komunikáciu s klientmi online. Zároveň sme boli schopní pokračovať ďalej v stavbách, lebo obmedzenia sa nás nedotkli do takej miery, aby sme nevedeli vykonávať stavebné činnosti.

Na začiatku sa ľudia vyslovene zľakli. Neskôr sme tie projekty, o ktoré sme prišli, napokon boli schopní opäť rozbehnúť. Dokonca sme nielenže nemuseli prepúšťať, ale zamestnali sme ďalšieho architekta. Teraz ich máme päť.

Strach medzi ľuďmi stále je, doteraz nezmizol, ale všetci sme sa na tento systém museli adaptovať, keď chceme prežiť.

Na začiatku pandémie sme narazili na mierny problém s bankou. Ešte pred koronou sme potrebovali investičný úver. Akurát, že rokovania s bankou sa počas vírusu úplne stopli a my sme neboli schopní získať financovanie. Avšak po mesiaci práce a zverejnení výsledkov firmy sa s nami banka začala znova baviť a úver sme napokon získali, takže všetko dobre dopadlo. My sme tie banky nakoniec chápali, lebo sa tiež zľakli. Ja by som ako banka robil to isté.

Peter, majiteľ architektonického ateliéru a stavebnej firmy

Vážne zvažujem, či sa nevrátim do zahraničia, aby som vôbec mohla pracovať

Ako fungujú salóny pedikúry od prvej vlny? Chvíľku nás otvoria, chvíľku nás zavrú, len nás nenechajú voľne dýchať.

Koncom mája sme sa zaradili späť do normálnej činnosti, chvíľu trvalo, kým sme sa rozbehli, ale leto bolo relativne znormalizované. Neboli žiadne problémy, nemali sme ani chorých klientov, dodržiavali sme hygienické opatrenia. V septembri sa celoslovenské počty nakazených začali zvyšovať a v druhej polovici novembra sme museli zase zavrieť.

Málokoho z ľudí, čo tieto opatrenia vydávajú, zaujíma, ako sa vyvíja počas pandémie naše psychické zdravie. Čo všetko musíme prežívať a ako to musíme zvládať tí, ktorí máme rodiny a sme samoživitelia. Nám treba platiť prevádzky, náklady, máme e-kasy, do ktorých sme boli dotlačení, ktoré používajú internet a treba ho zaplatiť.

Vláda síce sľúbila pomoc podnikateľom, lenže ja som v roku 2019 podnikala ešte len prvý rok, takže som mala odvodové prázdniny, a potom mi ešte nevznikla povinnosť platiť si do Sociálnej poisťovne, pretože som nemala žiadnu tržbu. Kým mi nevznikla povinnosť odvádzať do Sociálnej poisťovne, tak som to neuhrádzala, aby som sa finančne nevyčerpávala.

Lenže nemohla som preto žiadať o pomoc od štátu, ktorá náleží len tým, ktorí do Sociálnej poisťovne platia. Takže koncom roka som to prehodnotila a začala som si platiť aj do Sociálnej poisťovne, aby som mohla dostať aspoň nejakú tu smiešnu pomoc.

Teraz by som mala dostať okolo 800 eur. Keď si zaplatím odvody, nájomné, odpad, energie a ďalšie veci, tak mi z toho veľa neostane. Doteraz som prežívala čisto z rezerv. Pritom mne sa v podnikaní ešte nevykryli ani vstupné náklady, ktoré som doň vložila.

Majiteľ budovy, v ktorej mám salón, nám zľavil z nájomného zhruba tretinu.

Keby mi niekto povedal pred rokom, čo všetko sa bude diať, tak poviem, že pozerá príliš veľa science-fiction a že je mimo reality. Neverila som, že by to mohlo až tak zle tento (a minulý) rok dopadnúť. Situácia sa vyvíja podstatne horšie.

Počula som, že by som mohla chodiť domov ku klientom. To mi príde neskutočne hlúpe. Ku mne nemôže chodiť nikto, pritom mám všetko vydezinfikované, maximálne čisté a môže prísť naraz len jeden človek. Jednoducho, chodiť k rôznym ľuďom domov je pre mňa oveľa nebezpečnejšie, lebo nikdy neviete, do akej domácnosti idete, kto všetko tam žije. Toto odmietam robiť.

Od Nového roka sa nádejam, že už sa situácia zlepší. A ona sa stále zhoršuje. Tá depresia už je veľká. Je spojená s beznádejou, lebo nemám istotu, neviem z týždňa na týždeň, čo bude. Nemôžem vytvárať žiaden príjem.

Predtým som pracovala v zahraničí, kde som si zarobila nejaké peniaze, a s nimi som začala podnikať. Nemám teda žiadne dlhy, okrem hypotéky na byt. Vážne zvažujem, či sa nevrátim do zahraničia, aby som vôbec mohla pracovať. Žiadny úver na sebe nemám a ani si žiaden zrejme nebudem brať, lebo ktorá banka by mi dala úver, keď nemám žiadny príjem.

Zatiaľ ostáva len čakať na milosť a nemilosť vyššieho rozhodnutia, čo si zase vymyslia a ako sa vyspia politici a či nám dovolia alebo nedovolia pracovať.

Mária, majiteľka salónu pedikúry

Čítajte viac: Adaptovali sme sa, aby sme prežili. Strach však nezmizol (podnikatelia hovoria, čo prežívajú) – Denník E (dennikn.sk)

Autor: Tomáš Hrivňák

Zdroj: dennike.sk

Foto: TASR/AP, jumpstory, fotolia.com