Psychiater Zelman: Závislosť od liekov je neviditeľná, predpisovanie lexaurinu bolo u nás roky medicínskym športom

Fifty euro banknote whith pills on it

Podľa údajov poisťovní predpisovanie psychiatrických liekov stúplo minulý rok o 12 percent. Môžeme to brať ako dôsledok nárastu úzkostných a depresívnych stavov počas pandémie?

Všetky karanténne opatrenia, hlavne izolácia a obmedzenie sociálnych kontaktov, vedú u ľudí k nárastu stavu nepohody. Schválne hovorím o stave nepohody, lebo nemusí ísť hneď o prejavy úzkosti a depresie.

Ak má človek zo dňa na deň zmeniť svoje fungovanie, potrebuje istú fázu adaptácie. Počas prvej vlny pandémie sme to ešte na obsahu psychických problémov až tak nevideli – vtedy sa prejavoval skôr strach zo samotnej infekcie a jej následkov. Teraz sa stretávame skôr s tým, že samotný strach z infekcie každý do istej miery zvláda, ale do popredia vystupujú hlavne dôsledky nepohody z toho, že „nemôžem nikam chodiť“, „som zavretý“, „som vo väzení“. Ak človek navyše žije v partnerskom vzťahu, kde partneri neboli zvyknutí na každodennú 24-hodinovú komunikáciu, prináša to ďalšie problémy. K tomu sa môže pridať strach zo straty zamestnania, alebo to, že mám školopovinné deti, ktorým sa musím venovať popri práci. To všetko vedie k novým pocitom nepohody a ak tento pocit trvá dlho a najmä ak nie je časovo ohraničený, stavy nepohody sa ešte znásobujú.

Ak sa to skombinuje aj s ďalšími faktormi, napríklad osobnostnými, môže to byť živná pôda pre vznik úzkostných a depresívnych ochorení. V tom prípade už ide o duševnú poruchu, ktorá vyžaduje intervenciu. Tou môže byť buď psychoterapia, ktorá by mala byť pri úzkostných poruchách jednoznačne prvou voľbou, alebo aj nasadenie liekov.

Teraz hovoríme o duševných poruchách. Ale je v poriadku, ak sa liekmi rieši už aj spomínaný stav nepohody?

Bolo by to veľmi podobné ako riešiť stav nepohody alkoholom. Dám si pohár vína – cítim sa v pohode. Lenže takto vzniká veľmi nebezpečná rovnica: cítim sa v nepohode – dám si pohár vína – cítim sa dobre. Naša duša je však nastavená na to, aby sme podľa možnosti vyhľadávali stavy, keď sa cítime dobre. A ak sa pre nás táto rovnica spojí s alkoholom, potom riskujeme v prvom kole nadmerné pitie a v druhom rade možno aj závislosť.

Presne tá istá rovnica platí aj pri liekoch. Necítim sa dobre, dám si lexaurin, šesť až osem hodín po užití lieku sa budem cítiť dobre. Lenže o niekoľko mesiacov máme problém – už ten liek užívame pri každom náznaku, že sme v nepohode. A pritom to môže byť nepohoda úplne banálna, ale naša duša si už pýta chemickú látku, ktorá ten stav nepohody odstráni. Preto nepovažujem za rozumné riešiť samotný stav nepohody chemicky – či už alkoholom alebo liekmi.

Mnohí z nás však nevedia sami určiť, čo je ešte stav nepohody a čo už psychiatrická diagnóza.

Od toho sú psychiatri a psychológovia a ďalší odborníci, ktorí by to mali vedieť posúdiť. U psychiatrov a psychológov je to jednoznačné – každý z nich vie odhadnúť, čo je už stav na medikamentóznu liečbu a kedy je potrebná určitá forma psychoterapie. Niekedy to ani nemusí byť niekoľkotýždňová intenzívna psychoterapia, často stačia už aj jeden-dva rozhovory s využitím niektorých racionálnych techník, aby sa stav nepohody alebo aj počínajúce príznaky úzkostnej poruchy zmiernili. Ale na to sa musí človek dostať do kontaktu s psychologickými a psychiatrickými službami. Obávam sa, že práve tu je veľký problém, ktorý súvisí s predpisovaním psychofarmák. Keď sa človek nedostane k psychiatrovi alebo ku psychológovi a osloví akéhokoľvek lekára, v našich zemepisných šírkach ešte stále funguje mechanizmus: dám ti tabletku a dáš si ju vtedy, keď ti bude zle. Pokiaľ však štruktúra osobnosti alebo životná situácia človeka je nejakým spôsobom riziková, tak z toho môže vzniknúť nadužívanie alebo závislosť.

Čítajte viac: www.dennikn.sk

Autor: Vitalia Bella

Zdroj: dennikn.sk

Foto: fotolia.com