Quo vadis, Domine Medicus?

Jedným z prvých obmedzení, ktoré spolu s divokými modelmi šírenia nákazy spontánne privial duch Covidu bolo aj odkladanie vyšetrení, operácií, či kontrol v našich ordináciách. Po niektorých doktoroch sa doslova zem zľahla. Namiesto talianskeho obrazu preplnených čakární a nemocničných izieb, tie slovenské nadobudli podobu westernových záberov s občasným prekotúľaním chumáčov suchej trávy.

Ešte sme neoškrabali vosk z Matovičových predvolebných pättisíc sviečok za zbytočne zomretých, ktorým náš systém zdravotníckej pomoci nie je naporúdzi a už môžeme hotoviť nové kahance. Ich počet bude však zaiste vyšší.

S vírusom a modelmi, ktorých dynamické reprodukčné číslo R0 prinášalo odhady líšiace navzájom o niekoľko rádov! sa spustili závory na mnohé ambulancie, sály, ošetrovne. Napriek postupnému jednoznačnému odklonu reality od predikovaných apokalyptických scenárov typu nová Španielska chrípka či Čierny mor ostávajú chodby vedúce k ordináciám prázdne a telefónne linky na mnohých špecialistov hluché. Počkáme si na definitívne čísla zo zdravotných poisťovní, ktoré momentálne pre druhú polovicu marca avizovali zníženie úkonov o 40% až 80%. Možno predpokladať, že toto šialené zabrzdenie pokračuje celým aprílom a zatiaľ aj májom.

Je logické, že ak boli ochranné pomôcky v prvom momente pre ľudí v prvej línii len z Kičurových vyprázdnených sýpok, ktoré sypali viac do nehnuteľností dona Kajetána ako do radov doktorov, prirodzenou Darwinovskou reakciou bolo aj zabarikádovanie sa bielych plášťov. Lenže čísla nových prípadov akcelerovali tak pomaly, že ich predbehlo aj tempo slovenského dovybavenia ochrany. Dnes tu máme dni, kedy kulminujeme s novými prípadmi okolo nuly. Napriek tomu po mnohých lekároch ani chýru, ani slychu.

Nemožno celkom rozumieť nečinnosti, ktorá v mene nešírenia jednej choroby vystavuje pacientov zhoršeniu zdravotného stavu iným chorobám. Mediálna pozornosť by asi nemala lekárom diktovať urgenciu jedného vyšetrenia na úkor iného. Occamovou britvou pre činnosť alebo pasivitu by malo byť, čo vedie k životu a rastu oproti tomu, čo vedie k poškodeniu a smrti. V duchu tohto rozhrania sa nedá ospravedlniť odďaľovanie operácií, ktoré vedú k novému životu, nevyšetrovanie novorodencov, neoperovanie dokonca onkologických, ale aj iných ťažkých prípadov, neprijímanie pacientov, pre ktorých znamená nečinnosť prehlbovanie ich chorobných ťažkostí.

Namiesto Hippokrata by snáď stačilo popriať iba Ora et labora Medicus a dostatok parafínu do ďalšej sezóny pán premiér!

 

Autor: Marek Balážovič

Zdroj: dennikn.sk

Foto: fotolia.com