Zdravotníci sa nám míňajú. A bude horšie… Čo treba urobiť ako prvé?

20. septembra 2022

Stále sa málo hovorí o tom, koľko zdravotníkov odchádza z rezortu aj z krajiny pre hlboko znevažujúci postoj štátu voči ich práci.

Nehovorí sa o tom, koľkí lekári a sestry z ambulancií odchádzajú frustrovaní a vyčerpaní do dôchodku, hoci by ešte mohli pracovať, pretože majú dosť neustálej buzerácie zo strany rôznych úradov. Nehovorí sa o gigantickej byrokracii v našich ambulanciách predovšetkým u všeobecných lekárov, o blúdení pacienta s rôznymi potvrdeniami, ktoré si štátne inštitúcie môžu zistiť inde a zdravotníci majú o to menej času na svoju prácu s pacientom. Nehovorí sa o tom, ako sme vystavení hrubosti, slovným urážkam aj fyzickým útokom v ambulanciách, na centrálnych príjmoch aj pri výjazdoch do bytov pacientov, keď ideme pomáhať a robíme si svoju prácu. Pre nás všetkých…

A nehovorí sa ani o tom, že na vrchole jednej všetko melúcej vlny COVID-19 na Slovensku štát poslal policajtov skontrolovať totálne vyčerpaných zdravotníkov do ambulancií, či vôbec pracujú… To nemá obdobu v žiadnej krajine na svete. Naozaj nie.

Čudujeme sa teda, že mladí lekári a sestry hneď po skončení štúdia si zariadia život v zahraničí?

Schválne nehovorím o platoch za ich prácu. Hovorím o inom – o tom, že si tu posledné roky urputne budujeme nezmyselný a chorý obraz Potemkinovej dediny v zdravotníctve. Systém doteraz držal pohromade len a len vďaka obetavosti tých, ktorí tu ešte zostali. Robili, čo vedeli. Napriek všetkému.

Nikde som zatiaľ nečítala ani štatistiku, koľko ambulancií všeobecných lekárov pre dospelých, pediatrov aj špecialistov zaniklo za posledných 5 rokov definitívne a bez náhrady…

Nie, naozaj to, čo je zhnité “v zdravotníctve slovenskom”, nedá sa vyriešiť teraz a dokonca ani do piatich rokov. Chýba však vízia, kam kráčame. Chýba jasný rozumný bod, čo KONKRÉTNE chceme mať na konci a ako sa tam chceme dostať. Všetky otrepané frázy o pracovných skupinách, eurondoch a psedoprojektoch sa už zdravotnikom zunovali. Je to nekompetentná bublina.

Ak podrobujeme kritike postoj štátu k zdravotníkom, treba navrhnúť, čo treba neodkladne urobiť.

Búchať po stole vie každý, kričať tiež. Naozaj reálne riešenia navrhuje málokto

Treba hneď začať základnými krokmi, ktoré systém kývajúci sa na hlinených nohách urgentne podoprie, aby sa v najbližších mesiacoch s rachotom nezosypal:

1/ okamžite vliať do zdravotníctva platby za poistencov štátu aspoň na úrovni 4% a v štátnom rozpočte na rok 2023 zohľadniť reálne platby za túto skupinu obyvateľov, inak nebude možné čo nevidieť poskytovať zdravotnú starostlivosť, ide o urgentný krok, bez ktorého nie je možné robiť nič ďalšie,

2/ zastropovať platby za energie pre všetky typy poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pretože pracujú vo verejnom záujme a ak nebudú môcť platiť svojim dodávateľom, dôsledky budú nenapraviteľné,

3/ bez odkladu zverejniť kroky v rámci krízového manažmentu Vlády SR a MZ SR v krátkodobom a strednodobom horizonte na stabilizáciu situácie v zdravotníctve – finančnej aj personálnej,

4/ pokiaľ urobíme tieto urgentné sanačné a stabilizačné nastavenia v priebehu najbližšieho mesiaca, môžeme hovoriť o ďalších zmenách v systéme. Naopak to naoza, ale naozaj nefunguje…

Už pred dvomi rokmi bolo načase… Potom sa pustime do zmeny systémových nastavení. Teraz však sedíme na tlejúcej bombe. Tiká. Budeme teda stále zvolávať nezmyselne “pracovné skupiny”, organizovať webináre, aby sa ofajkla “aktivita” alebo začneme už konečne naozaj ROBIŤ konkrétne kroky?

MUDr. Monika Palušková, PhD., MBA

prezidentka

Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska

Aliancia všeobecných lekárov Slovenska